Ako sa mi bežalo v Stockholme

Autor: Ivan Sýkora | 12.6.2012 o 7:27 | Karma článku: 4,94 | Prečítané:  571x

Sériu článkov o maratóne v Stockholme zakončím posledným najdlhším, kde priblížim ako sa mi bežalo. Na štart som išiel s rozpačitým pocitom. Krátko predtým som týždeň zápasil s nejakým vírusom, ktorý ma skolil po pražskom maratóne. Tie rozpaky vyplývali z obáv, ako bude telo znášať tréningový výpadok. Tým pádom začal hrať rolu aj krátky časový odstup medzi dvomi maratónmi. Ale nech, na ubehnutie maratónu je rozhodujúce srdce a hlava!

Na olympijskom štadióne z roku 1912 bol cieľ. Tribúny nie sú plné, ale niet sa čo čudovať. Zaujali ma červené ruže, ktoré sa rozdávali/predávali(?) po dobehu, nosili ich väčšinou ženy a menej muži.Na olympijskom štadióne z roku 1912 bol cieľ. Tribúny nie sú plné, ale niet sa čo čudovať. Zaujali ma červené ruže, ktoré sa rozdávali/predávali(?) po dobehu, nosili ich väčšinou ženy a menej muži.foto: Iveta Sýkorová

Vždy nastupujem s jedinou motiváciou. Užiť si radosť z veľkého maratónskeho sviatku  a dobehnúť do cieľa! Teraz som nastupoval s pocitom, že keď budem musieť vzdať, tak to urobím. Na druhej strane musím priznať, že stále verím a čakám na jeden vydarený deň, kedy to bude bežať „samo" a ešte prekonám svoj osobák a dám maratón pod 4 hodiny. Najbližší pokus bude 30teho septembra v Berlíne na „najrýchlejšej" trati na svete, už teraz sa teším a začal som svoju prípravu.

Pche, zasmejú sa teraz v duchu ľahkonohí bežci, ktorí pravidelne behajú maratóny okolo troch hodín. Na bežeckých stránkach na webe registrujem názory, že kto nezabehne maratón za čas X:Y, kde X je 2 alebo 3 a Y 50 alebo max.20-30, tak to nie je bežec. Hlavne v našich slovenských a  českých reáliách sa tento názor ešte nedarí odbúravať a beh v tempe 6min/km je pokladaný za „klusanie". Ale trend „masových" behov prichádza aj k nám a organizátori posúvajú limity na 6 hodín. Proste dávajú šancu nám, ťažko nohým hobíkom, ktorí sa na „staré kolená" rozhodli behať pre zdravie a objavili čaro maratónov a „turistiky" s tým spojenej.

Ja ako bývalý aktívny športovec  (volejbal) som  vo svojej podstate súťaživý typ, čo sa prejavilo aj teraz v Stockholme po štarte. Napriek radám a vlastnej skúsenosti som si povedal, nemáš čo stratiť, bež s davom. Ale možno to bola aj potreba sa zahriať, ktorá ma nútila bežať rýchlejšie. Posledné dva tri maratóny som sa zvykol  celú prvú polovicu brzdiť a osvedčilo sa to. Potom som dokázal aj v ťažšej druhej časti, bežať v pohode.

Ale tu nie! Navyše sa mi prvý raz v živote na trati krátko po štarte rozviazala šnúrka. Presne viem prečo! Pri jej zaväzovaní som neskontroloval pevnosť. Poviete si banalita, je tam toho, zaviažem a idem! V bežnom živote áno. Keď ste premočení, ruky skrehnuté od zimy, musíte vystúpiť z bežeckej rieky, dávať pozor na prudké zohnutie sa, aby sa vám nezatočila hlava, zrazu je z toho náročný úkon a beží vám čas. Masa sa valí neúprosne ďalej!

Tak sa snažíte „stratu" dobehnúť, čo je nezmysel. A keď kúsok pred sebou vidím biely balón vodiča s časom 4:00hod, tak je rozhodnuté. V spomienkach sa vraciam do Kodane, kde som za pomoci skvelých vodičov a správneho rozhodnutia jediný krát v živote(zatiaľ!) zabehol maratón pod 4hodiny. V duchu si hovorím, keď sa to tak zomlelo, skús to! Rozum volá pri pohľade na displej Garminu, neblázni. Tempo 5:30min na kiláč je na teba veľa, to nedáš!

Ale sám neviem prečo, hovorím si: nech, aspoň to skúsim, čo keď motyka vystrelí. Bum! Nevystrelila, naopak, tempo začalo klesať. Štvorhodinový balónik zmizol. Videl som ho v rukách na chodníku  stojacej diváčky(?!) o pár kilometrov ďalej. Neskôr na trati som zistil, že vodiči majú na chrbtoch vlajočky s časmi, balóny slúžili asi len na úvod. To nie ako u nás v Bratislave, kde Evička Seidlová s parťákom niesli celý čas drevenú cedeľu s časom (?!) ako vodiči v rukách. Fakt nechápem dodnes, čo to malo znamenať, keby som to nevidel na vlastné oči, neuverím! Že by ČSOB nemala na veľké balóny s číslicami. Ale späť na trať.

Aj mne začalo byť jasné, že v tomto počasí nemám nárok. Ale skúsil som to. Časom mi oťaželi nielen nohy, ale aj tepláky s vetrovkou, ktoré ale boli na štarte zlaté. S pribúdajúcimi kilometrami som sa nádejal, že v dave divákov objavím Ivetku a zhodím mokrý munďúr zo seba. Ale nestretli sme sa. A ani s druhou grupou mojich domácich fanúšikov, ktorí ma na ulici, vedľa ktorej sme bývali, statočne čakali v daždi a zime. To som mal za to, že som bežal príliš rýchlo oproti predpokladu a dohode.

Kde to schovať? Nechcel som svojich dlhoročných tréningových kamarátov, ktorí mi verne slúžili, len tak zahodiť. Schovám to niekde do kríka, aby mi to po maratóne neupratali spolu s ostatným neporiadkom. A fakt bol najvyšší čas, tepláky som si už musel pridržiavať rukou. Totálne premočené mi samé padali dole. Vytipoval som si jedno miesto v parku po 20tom kilometri. Bol ale problém, dať ich dole. Predstava, že to rýchlo strhnem zo seba, bola naivná. Čím rýchlejšie som sa snažil, tým viac sa mokré veci zamotávali a šlo to pomalšie. Nakoniec som si rezignovane sadol do trávy a pomaly to dával zo seba dole. Keby to niekto pozoroval, či nahral, bola by z toho dobrá groteska!

Keď si pozriete moje časy v priloženej tabuľke, zistíte, že práve ten dvadsiaty prvý kilometer som bežal najdlhšie. V skutočnosti som vyše minúty zápasil s vyzliekaním mokrých teplákov.

stockholmvysledok.png

kompletnú tabuľku nájdete tu

Ale aj bez odložených vecí moje tempo klesalo. Ja ti dám bežať prvých 5km za 28:34 ? Tu máš, tráp sa! 32 minút a viac ! A nebol som v tom sám. S pribúdajúcimi kilometrami stúpal počet kráčajúcich účastníkov, viacerí stáli a bojovali s kŕčmi, tí najsmutnejší vykukovali zo stanu prvej pomoci zabalení v dekách.

Chlad bol veru poriadny! Teraz spätne už vieme, že 34.ročník bol isto najchladnejší za celú históriu Stockholmského maratónu. Zároveň padli 50 ročné teplotné minimá, ako napísali po maratóne organizátori, ktorí ocenili v ďakovnom maily heroický výkon v krutých podmienkach. Teraz v teple a pohodlí domova sa to dobre číta a píše, veď človek znesie veľa. Ale my na trati sa zatiaľ dostávame do druhej polovice, ktorá je vždy ťažšia!

Je mi jasné, že fatamorgána rekordu je preč a teraz sa musím snažiť udržať tempo behu, ktoré klesá. Konečne sa dostávame späť do mesta a objavujú sa červené kilometrovníky. Trošku som pookrial, ale cítim, že sila sa stráca. Priebežne  dopĺňam cukry a nútim sa piť, aj keď človeku v tom mokre a chlade moc nechutí. Ale aspoň v tomto dodržiavam rady Miloša Škorpila, keď už som úvod prepálil.

A následky nenechajú na seba dlho čakať. Zrazu začínam kráčať. Čo to je?!  OK! Hlavne nespanikáriť! Dlhý krok a ideme ďalej. Blíži sa občerstvovačka. Čo to rozdávajú? Načahujem ruku a dobrovoľníčka v bielych gumených rukaviciach (Švédsko-funkčná krajina) mi vkladá dva kúsky na prvý pohľad čokolády ?! Zapína mi, že sa písalo niečo o energetických tyčinkách, to budú oni. Chutia výborne, dávam si ešte tretí kúsok a rozbieham sa. Ani netuším presne na ktorom sme kilometri.

Krátko na to stretávam môjho celoživotného anjela strážneho, ktorý na mňa vykríkne z davu: Ivan. Odbáčam ku chodníku a asi som dostal otázku, ako sa mi beží, lebo len hlesnem, že: „Nejako to dobehnem". Nepriznám predsa, že mám toho dosť! Vyrážam späť na trať. A verte či nie, mám úsmev na tvári! Kto čítal Born to run, pochopí. Zrazu opäť bežím, tempo nič moc (6:30 cca), ale som rád. Spätne si uvedomujem, aká to bola obrovská vzpruha, ten krátky okamih s manželkou! Až neskôr som sa dozvedel ako dlho tam stála, celá skrehnutá, len aby ma už neminula ako v prvom kole. Veľmi mi to pomohlo!  Alebo že by tie kúsky tyčiniek? Ich vplyvu dávam tak maximálne 10%, viac nie J !

Opúšťame centrum a po druhej strane nábrežia sa blížime k najväčšiemu stúpaniu na trati k mostu Västerbron. Prehľadnú mapku aj profil trate nájdete tu. Okolie moc nevnímam, len mi utkveli v pamäti obrovské vlny na hladine jazeromora. Stále husto prší, fúka. Spomínam si, ako sme na štarte ešte na začiatku všetci obiehali mláky na cestách, teraz to je jedno. Mokrí sme všade.

Mením sa na robota, bežím ako stroj, snažím sa udržať v tempe. Určujem si záchytné body tým, že sa fixujem na konkrétnych spolubežcov. Napríklad dlho som sa držal jednej dievčiny so žltými copami vo výraznom ružovom tričku. Nestratil som ju ani počas toho prudkého stúpania na spomínaný most, lebo ako drvivá väčšina okolo, sme tento úsek v druhom kole kráčali. Ale na moste sa rozbieham, hoci fučí neskutočne! Klobúk dole pred dvomi tromi „dídžejmi-povzbudzovačmi", ktorí tam mali bedne s hudbou a strávili uprostred mosta v tom vetrisku celý čas!

Tu mám skvelú spomienku. Zrazu počujem za sebou hlasné pokrikovanie. Popri chodníku beží a takým naliehavým hlasom povzbudzuje Švédka svoju kamarátku na trati. Je to dojemné ako úpenlivo a neustále ju hecuje. Verím, že to povzbudilo aj ostaných rovnako ako mňa. Možno s ňou bežala až do cieľa, netuším, zmizli niekde predo mnou v klesaní z mosta.

Trať sa stáča a vietor máme do chrbta. Maličkosť, ale poteší. Kríza je fuč, sme niekde okolo 35 km a začínam si hovoriť, už je to „dobre". S radosťou míňam nákladiak, na korbe s tancujúcimi dievčatami v plavkách (?!!) bŕŕŕ. Fakt nechápem ako to môžu vydržať v tej kose. Aj keď je pravda, že hudba ich udržuje v ladnom pohybe a rytme. Aj tak pred nimi „směkám",  oni mali tiež svoj tanečný 6hodinový maratón.

Začínam sa tešiť na štadión, na dobeh na červenom „tartane", či aký povrch tam je. Míňam odbočku do našej ulice, kde bývame a teším sa z klesania na trati. Zrazu sa z ostrovčeka na chodníku ozve: „Do toho, Ivko!". Ahoj Mikael, hlesnem ja. Tak predsa sa podarilo a pozdravili sme sa aj s našimi hostiteľmi!   Možno sa niekedy spolu prebehneme. Mikael behá veľmi slušne polmaratóny, plánuje aj tohtoročný v septembri. Je strašne sympatický a vzdelaný, učí sa aj po slovensky. To jeho „Do toho" mi dlho znelo v ušiach počas záverečných kilometroch.

Zrazu mám vidinu. Biely anjel s krídlami uteká priamo predo mnou. Mal som chuť si na tie krídla siahnuť, dotknúť sa anjela. Ale nepatrí sa siahať na cudzie ženy. Tak si počkám na cieľ a objatie s mojím anjelom. Ale je úžasné, že si niekto dá tú námahu ako táto bežkyňa a pripraví si dokonalý úbor anjela, v ktorom zabehne úctyhodných 42,195 km a ani jej nezmoknú krídla.

Trochu spomaľujem, ako by som chcel predĺžiť tie krásne okamihy. Konečne zabáčame do uličky k štadiónu a pred sebou máme modrú gumenú bránu ASICS. Spomeniem si, ako sme tade prechádzali deň predtým pešo a vravel som Ivetke, to bude fajn, keď už budem tadeto bežať. A fajn je už tu!

Ten dobrý pocit sa stupňuje! Vbiehame tunelom cez útroby štadiónu na atletický ovál, kde štartovali svetové esá. Pre mňa osobne to znamená veľmi veľa! Radujem sa a dvíham ruky nad hlavu. Užívam si krásne okamihy, do cieľa chýba necelý okruh! Mávam s čiapkou v ruke divákom, zdravíme sa. Pohľadom hľadám v hľadisku moju anjelku, ale nevidím ju. Nevadí, isto sa vznáša nado mnou.

Cieľ! Dostávam do ruky medailu a nechápem prečo nie na krk. Je ťažká a zasúvam ju do vrecka, aby som ju nestratil. Je koniec, hotovo! Som šťastný!

Absolvoval som 15ty bežecký maratón môjho celoživotného maratónu v dosť ťažkých prírodných podmienkach v krásnom prostredí „Benátok severu". Stálo to za to! Ďakujem!

A úplne na záver severskej maratónskej trilógie pohľad na rub a líc medaile v plnej paráde. Len neviem ako to organizátori mysleli s jej zavesením, ale isto v tom bude nejaký fígeľ, lebo predsa Švédsko je v mojich očiach funkčná krajina. Poradí mi niekto ?

medailaSt1.jpg

medailaSt2.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?