Olympiáda na vlastnej koži – prvé pocity a postrehy

Autor: Ivan Sýkora | 3.8.2012 o 9:29 | Karma článku: 8,70 | Prečítané:  893x

Odmalička som túžil byť úspešným športovcom. Mamičke som hovoril: „keď raz budem veľký, dosiahnem to, čo Kodeš a budem ťa voziť po turnajoch". Zostala mi len drevená raketa z tých čias... S tenisom a olympiádou mám spojený ešte jeden dôležitý životný okamih. Koniec ročnej základnej vojenskej služby. Hodinku potom, keď Miloš Mečíř vyhodil po zisku zlatej medaily v Soule raketu nad hlavu, sme opustili (navždy) brány kasární. Bol to ozaj pamätný zápas, vtedy som presedel pri TV celú noc. Môj sen o olympiáde sa časom rozplynul. Hrával som volejbal a aj keď sme boli majstri SR, ja som bol priemerný „nosič vody" a spoluhráča, ktorý sa zranil a potrebovali sme stihnúť autobus po zápase. Zostal som ale v duši športovec a vlastne aj telom. Nakoniec som sa na olympiádu dostal....

Keď pridelili OH na rok 2012 do Londýna, vedel som, že tam nemôžem chýbať. Síce len ako divák, ale predsa. Je to na skok lietadlom a možno za môjho života už nebude nikdy olympiáda tak dostupná. Počas letu som si čítal o tom, ako Romney spochybnil pripravenosť Londýna zrealizovať OH bez problémov. Páčila sa mi odpoveď starostu mesta, že iné je usporiadať hry na púšti ( narážka na Salt Lake City, na ktorých príprava sa americký kandidát na prezidenta podieľal) a iné v meste. Obzvlášť v takom veľkom, akým je Londýn.

Už doma som sledoval s miernymi obavami predolympijské správy o zhoršenej doprave, niekoľkohodinových meškaniach, štrajkoch. A realita? Všetko klape v absolútnom poriadku, len tá smrť zrazeného cyklistu bolí. Snáď sa nič horšie už nestane. Je pravda, že moja skúsenosť je len zlomková, ale niekedy si myslím, že novinári potrebujú pútajúce titulky. Doprava funguje ako má, až neuveriteľne dobre. Áno, raz nám metro zastalo a všetci sme museli vystúpiť, ale o 7 minút tu bol ďalší vlak a tak sme mohli pokračovať, len sme sa trošku viac potlačili.

Treba mať na pamäti fakt, že Londýn má vyše 12 miliónov obyvateľov a metro prepraví za hodinu 250 tisíc ľudí. Napríklad do slalomárskeho kanála Lee Valley, som cestoval takmer 2 hodiny, s tromi prestupmi z môjho ubytovania, ale prebehlo to hladko. Všetko funguje v pohode, nemôžem si pomôcť, Londýčania sú skvelí. Aj keď prechádzate mestom, všade je normálny pulzujúci život. Manželka chodí po meste ako klasická turistka, navštevuje múzeá, pamiatky a iné významné miesta a nič extra sa nedeje.

Osobitnou kapitolou okrem samotných obyvateľov sú dobrovoľníci, ktorí sú oblečení vo vkusných výrazných farbách a sú všade, kde ich potrebujete! A najmä, sú neuveriteľne ochotní, milí a zhovorčiví. Neviem, či sú za to platení, ale aj keby, je to zaslúžené! A nevadí mi, že ich to možno trénovali, mne tie ich pozdravy a priania pripadali úprimné a potešili. Vojaci a polícia dtto, to je vidieť úplne iný level vo vzťahu občan - policajt. Prirodzené promo aké si spravili policajti aj vojaci počas OH, to je na nezaplatenie. Nehovoriac o šoku, keď ma policajt s typickou britskou čiapkou pozdravil „Dobrý den", keď spoznal moju vlajku. Že by Slovák v službách jeho veličenstva? Nevypadalo to tak....

Prežil som zatiaľ dva finálové dni vo vodnom areály, kde sa v jeho divokej vode utopili naše zlaté sny. Počítať medaily dopredu sa nikdy nevypláca. To platí najmä pre našich funkcionárov, ale aj novinárov. A možno aj pre nás, divákov! Zažil som úžasnú atmosféru, ktorú asi aj naši vodáci neprežijú často. Nemám rád fanúšikov, čo všetko ofrflú spred obrazovky alebo v krčme pri pive. Na vlastnej koži viem, aké ťažké je zlepšiť svoj výkon. Ale predsa si dovolím na záver úvodného olympijského blogu ohodnotiť vystúpenia našich vodákov v Londýne. Netvrdím, že budem mať pravdu, nevidel som ich v TV, len na vlastné oči. Sú to pocity a subjektívne dojmy, postrehy z tribúny ovplyvnené maximálne rozhovormi a vyjadreniami, ktoré som čítal na webe.

Začnem Martikánom. Vážim si ho ako „dríča", ktorý ozaj tvrdo maká a robí všetko pre dosiahnutie cieľa. Zlatú medailu si ale prehral amatérskou chybou, ktorú nemal urobiť. V rozhovore síce zľahčuje ten úvodný ťuk na bránke číslo 1 v semifinále, ale keby štartoval vo finále po Tonym, určite by ho porazil. V prípade ich dvoch vôbec nebolo jedno, kto z nich pôjde ako druhý, čo nakoniec Michal v inom mieste rozhovoru priznáva sám. Ale jeho sklamanie bolo viditeľné a páči sa mi jeho maximalizmus. Držím palce, nech vydrží zdravie do Ria, aj keď kto vie, či nevyskočí už niekto mladší a dravší!

Hošíci vlastne dopadli rovnako. V ich prípade rozhodol jeden ťuk o tom, aby vstúpili do histórie so štvrtou zlatou medailou. Ale sami priznávajú, že to nezvládli v hlave. Zaráža ma jedine to, že na štarte sa v tom 15 tisícovom kotle cítili ako na majstrovstvách Slovenska. Nie je tam príčina toho „nesadnutia vody", že im chýbala dravosť ? A že boli dlho v dejisku pretekov?! Veď nemuseli, oni sú profíci a mali vedieť dopredu čo a ako. Paradoxom je, že druhá britská posádka, ktorá ich porazila bola zložená z kajakára a singl kanoistu, ale s tou mohutnou podporou hľadiska by sa naučil pádlovať iným spôsobom každý. Všetka česť ale našim, že nehľadali chyby inde a sami sú so sebou nespokojní. Ozaj jeden (ne)ťuk a sú vo vodáckom olympijskom nebi. A my, slovenskí fanúšikovia v hľadisku aj doma pri TV spolu s nimi. Inak bol som milo potešení počtom našich fanúšikov na tribúnach, po Britoch a Francúzoch nás tam bolo najviac!

Najväčšie sklamanie pripravila svojím prístupom a vystúpením Dukátová. Ešte počas semifinále, som si vravel, super, ako ide hladko a nechá sa viesť vodou. V cieli bola úplne v pohode a rozdávala bozky a úsmevy. Fajn. Aj preto som domov posielal SMSku, že jej verím na zlato pred finále. Netušil som, že ho pôjde rovnako halabala a tak vlažne ?! A potom ešte hovoriť také taľafatky o atmosfére a olympijskej dedine ?! To si môžem dovoliť trepať ja ako divák, Janka ty si tam išla pretekať! Áno, systém SK kvalifikácie na OH je zlý, ale možno preto, že vyradil Kaliskú, ktorá by svoju kožu nepredala tak lacno, to som si istý. Viem, znie to lacno a mudrujem ako generál po bitke, ale na štvrtom mieste skončila 44 ročná Štepánka Hilgertová, ktorá sa v tej vode bila iným spôsobom, to som spoznal aj ja ako laik.

Celé to zhodnotil a možno vystihol šéftréner slalomárov, ktorý priznal, že súperi nás dobehli v lodiach aj v lepšom stotožnení sa s novým systémom. Do prčic práce, ale čo ste doteraz vyhrávali len kvôli technickej prevahe lodí? Alebo ste si mysleli, že iné krajiny nepochopia nový systém súťaženia, kedy ozaj jedna jazda rozhodne o všetkom?  Bol som prvý krát na takomto podujatí a slalomárskych pretekoch. Mám ale pocit, že sa vlajková loď nášho športu potápa. Resp. minimálne má poriadnu dieru, dve v boku.

Takáto maličkosť. Počas jázd drvivej väčšiny pretekárov z iných krajín bežali popri brehu minimálne dvaja traja členovia realizačného tímu, ale väčšinou celá tlupa vrátane pretekárov z iných disciplín. Počas jazdy našich nič. Nikto! Možno postreh o ničom, ale pre mňa dôležitý, o niečom to vypovedá. Akoby tie roky zlatej žatvy z minulých olympiád rozparcelovali pozície vo vnútri a naši slalomári isto nie sú taká partia, ako napríklad českí pohodári. Neviem, možno sa mýlim.
Ale isto sa nemýlim, keď poviem, že na vyhradenom druhom brehu sa motalo dosť ľudí v bundách s nápisom Slovakia. Dokonca mali prevahu aj funkcionári na špeciálnej tribúne pre hostí pred cieľom. Fakt asi niečo škrípe v tom našom športe celkovo. Vlastne logicky, je to len odraz našej spoločnosti?!

O mnohom vypovedá aj to, že pre divákov a návštevníkov olympiády je náš olympijský dom zavretý. Urobili si z neho na exluzívnom mieste VIP zónu, takže sa potvrdilo, čo som započul cestou zo slalomu, že sa tam nedá vôbec ani dostať. V čase, keď sme to ešte nevedeli, ho manželka márne v meste hľadala. Ešte dobre, že ho nenašla.... Môjmu srdcu je ďaleko bližší český dom s klikujúcim autobusom Dávida Černého pred ním. Boli sme sa tam aspoň pozrieť a pulzovalo to životom. Nakoniec aj so záberov na ČT, ktoré som videl ešte doma, bolo vidieť, že to je dobré spravené a pre ľudí, aj keď so vstupným 5 libier.

Áno, papaláši a ich hostia vo vhodnom oblečení sa môžu smelo zabávať za štátne. Pripomína mi to Titanic. Nechcel som končiť môj prvý olympijský blog takto pesimisticky, ale sľubujem, že ďalšie fotoreportáže už budú radostnejšie. Tak ako samotná olympiáda má byť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?