Berlínsky maratón - dokončenie

Autor: Ivan Sýkora | 8.10.2012 o 6:56 | Karma článku: 5,57 | Prečítané:  310x

Neviem písať krátke blogy, tak som nútený ich rozdeľovať, aby som neunavoval dlhým čítaním. Svoje pocity, skúsenosti, emócie, postrehy nedokážem opísať krátko a tak spolieham, že aj v dnešnej dobe rýchlych správ sa nájde čitateľ, ktorý sa nechá vtiahnuť hlbšie do deja. Pre takého ponúkam druhú časť svojich Berlínskych maratónskych zážitkov. Lebo postaviť sa na štart maratónu, to je obrovský zážitok. Je to veľký sviatok. Okamih, na ktorý sa pripravujete dlhé týždne či mesiace. Iste dôležitá je cesta, nie cieľ. Táto múdrosť platí v bežnom živote, uplatní sa aj pri každodennom tréningu, ale predsa len je dobré na ceste životom občas čeliť aj cieľom a výzvam. Takou pre mňa bola aj v predchádzajúcom blogu avizovaná snaha o prekonanie osobného maratónskeho rekordu z Kodane 2009.

Ešte jedna fotka na pamiatku cestou na štart. Teším sa, keď budem tadiaľto bežať už do cieľa. Pred Brandenburskou bránou sa fotili maratónci z celého sveta, mňa prekvapilo, že som videl veľa Mexičanov či bežcov z Brazílie.Ešte jedna fotka na pamiatku cestou na štart. Teším sa, keď budem tadiaľto bežať už do cieľa. Pred Brandenburskou bránou sa fotili maratónci z celého sveta, mňa prekvapilo, že som videl veľa Mexičanov či bežcov z Brazílie.Foto: tá istá neznáma dvojica ako predtým

Už som spomínal dve drobné chyby a teraz „odhalím" tú najväčšiu, ktorá bola hlavnou príčinou nesplnenia cieľa.  Hlavnou chybou bola neuveriteľne dlhá zastávka na poslednej občerstvovačke po 40tom kilometri. Cítil som potrebu sa ovlažiť, doplniť energiu. Miesto rýchleho vypitia pohára vody som si dal ešte energetický nápoj a ďalšiu vodu. A zrazu som sa bezmocne pozeral ako mizne v prúde bežcov predo mnou oranžový balónik so štvorhodinovým vodičom, ktorého som predtým predbehol niekde po 30tom kilometri. Presne podľa úspešného scenára z Dánska, kde som sa tiež odtrhol od vodičov pár kilometrov pred cieľom, aby som isto dobehol pod štyri hoďky.

Tu som nepochopiteľne zlyhal. Keď si pozrieme záznam z Garminu, tak vidím že práve za 41km mi vyletel čas na 6:20. Keby som udržal tempo cca tých 5:30 až 5:40, tak minimálne bežím pod hranicu 4hodín.

casy.JPG

Môžete ale robiť čokoľvek, keď zrazu nie je energia, chýba sila, nič vám nepomôže. Pričom keby som dokázal myslieť posledné tri štyri kilometre jasnou hlavou a narýchlo to prepočítať, možno by som zrýchlil na 5:30hod za kilometer a urval osobák! Už je to pasé. Chvíľu som bol smutný, ale vo vnútri som cítil spokojnosť. Mal som pocit, že som urobil maximum.

Spomínal som dovolený doping v podobe energií, ale mne osobne výrazne pomáha aj duševný doping. Napríklad v podobe žltého náramku Livestrong, ktorý na pravej ruke neprestávam nosiť, napriek kampani, ktorá sa spustila okolo Lanca Amstronga v súvislosti s dopingom. Príde mi paradoxné dokazovať niečo spätne a odoberať tituly z Tour de France X rokov dozadu.

A od leta mi ľavú ruku už pravidelne až do jesenného maratónu zase skrášľuje festivalový náramok - vstupenka z Pohody. Nosím ju ako spomienku na obete z roku 2009. Im a zároveň aj Mišovi Kaščákovi venujem kúsok svojho maratónskeho úsilia ako prejav úcty a solidarity. Samotnej Pohode som tento rok nevenoval žiadny článok, nejako nebol čas. Odkladal som to na jeseň ako pripomienku pred malým festivalom, ktorý bol medzitým zrušený. Kto ho vie, možno nejaké letné fotky a spomienky ešte vytiahnem.

Zatiaľ sa vráťme späť na trať Berlínskeho maratónu, kde sa vinie na trati dlhej 42 195 metrov obrovský zástup takmer 40 tisíc bežcov, z ktorých každý má svoj cieľ. Ja som jeden z nich a snažím sa od prvých kilometrov bežať v potrebnom tempe. V diaľke vpredu sa nad hlavami bežcov mihá zmeškaný oranžový balón. Pre mňa osobne je „nejaký vodič" potrebný. Darmo sa nabijete pred štartom emóciami, či na trati energiou. Môžete mať plnú hlavu rôznych motivácií, ruky ovešané náramkami, ale na samotnej trati sú okamihy, kedy potrebujete nerozmýšľať a mechanicky sledovať niekoho pred sebou.

Ja si „vytváram" svojich vlastných vodičov po celej trati. Vyberám si nič netušiacich spolubežcov, ktorým sa nalepím na chrbát a ktorých tempo mi v danej chvíli vyhovuje. Tých sa potom snažím držať čo najdlhšie.

Takto bola mojím vodičom na prvých cca 5 kilometroch šedovlasá drobná dôchodkyňa Gaby, ktorej dres s jej menom na chrbte, som si fixoval. Celý čas sa snažila po pravom okraji husto obsadenej ulice bežať rýchlejšie ako dav a to mi vyhovovalo. Potom sa mi stratila. Preto som sa „nalepil" na zelený dres s malou vlajkou Sverige. Išlo o mne vekom aj tempom rovnocenného maratónca, ktorý sa mi nakoniec stratil v dave na jednej z občerstvovacích staníc, kde býva dosť mela.

Chvíľu som bežal niekde po 30ke aj za „Braňom Jobusom",  ktorý síce nebol reálne na štarte, ale začal pravidelne behávať ako nedávno na seba prezradil v .týždni. A začal presne tak, ako sa má. Najprv od lampy k lampe a po nejakom čase zrazu s prekvapením zistil, že ubehol 10 kiláčov. Tento chlapík predo mnou sa na neho podobal výrazne postavou aj dlhými vlasmi. Škoda, že som nestačil jeho tempu až do záveru. Bežal moc rýchlo.

Najdlhšie sa fixujem na ružový dres jednej tmavovlasej bežkyne. Túto vodičku  prenasledujem v dave najdlhšie, asi tak od 25 kilometra. Možno aj skôr. Výhodou je, že jej tempo zodpovedá mojej predstave a pomáha mi v orientácii výrazná farba dresu alá vedúci pretekár Giro. Presne ako pri rekorde v Kodani, pomyslím si. Mobilizujem sily, cítim, že rekord je na dosah ruky, resp. nôh. Beží sa mi dobre, našťastie sa nevyskytol žiadny vážnejší problém.

A stále sa približujem k oranžovému balóniku a tým pádom viem, že to je OK. Ako eventuálne náhradný vodič sa mi miestami hodí bežec v drese s nápisom Hannover a s čudnou korunou (?) na hlave. On síce beží raz rýchlo, raz sa zastaví pri niekom na trati a niečo mu rozdáva(?), či si len podá ruku, ale inak sa viac menej dlho držíme spolu resp ja ho registrujem pred sebou. Kto vie, či aj môj žltý dres si niekto takto počas maratónu fixoval?!

Ako vždy aj teraz sa veľmi poteším, keď okolo 21 kilometra na mňa skríkne manželka so sestrou Zdenou: „Ivan, Ivan"! Mávame si, je to fajn, že sme sa zbadali, každé povzbudenie na trati poteší. Zámerne bežím po pravej strane, lebo tak máme dohodnuté aj dve stretnutia s dcérou Baškou, ktorá ma prišla povzbudiť do Berlína z Frankfurtu(Oder), kde bude odteraz študovať. S ňou som dohodnutý aj na ktorom kilometri sa približne vidíme, takže to klapne. Najmä to druhé povzbudenie („Drž sa tatčo")okolo 34 km mi padne vhod. Odpovedám len, že „ideme do finále" a bežím ďalej. Ide do tuhého. Reálne sa maratón začína lámať až od 35ky. Inak niekde som čítal, že posledných 10 kilometrov bolí každého rovnako, aj profíkov aj nás hobíkov.  Mňa nebolí nič zvlášť výrazne, fakt bolo všetko okej až do okamihu O.

Medzitým som predbehol aj hrozno bežcov sústredené okolo magického oranžového pomaranča a tak som optimista. Pripravujem sa na mohutný finiš v závere. Plánujem zozbierať posledné zvyšky síl a celú rovinku na ulici Unter den Linden smerom k Brandeburskej bráne zrýchľovať, čo to dá, v ústrety novému rekordu. Všetko je fajn, nechávam za sebou aj ružový dres vodičky a verím, že sa to podarí.  Dokonca sa pristihnem pri predstave ako padám šťastný s novým rekordom na zem, som odhodlaný na všetko! Viem, že to bude bolieť, ale trúfam si!

A bác! Zrazu je to tu! Motor začína haprovať a pomaličky mizne z tela energia. Som zmätený a márne šiaham do zadného vrecúška po nejakú záchranu. Cez pokazený zips mi vypadli aj tie zvyšky, čo som tam mal. Trochu spanikárim. Prichádza už popísaný skrat v podobe nepochopiteľne dlhej pauzy na poslednej občerstvovačke. Darmo potom naháňam čas na spomínanej rovinke. Ani povzbudzovanie speakra, ktorý hlási „Letzte kilometer" nepomôže. Som zmätený, keď zbadám, že cieľ je ešte tak ďaleko za Brandeburskou bránou. Letmý pohľad na hodinky mi jasne ukazuje, že sa nekoná  nielen rekord, ale (!) nedosiahnem ani čas pod 4hodiny, čo ma zaskočilo. Smutný a vyčerpaný prebieham cieľom.

Trochu sa motám, ale ustojím to! Čakám v mase bežcov na medailu. Tak a je hotovo. Nemám v hlave ešte jasno, čo sa stalo, len som si vedomý, že som skončil nad hranicou 4hodín. Nakoniec je z toho môj druhý najlepší čas (4:00:29) zo 16tich maratónov, ktoré mám úspešne za sebou. Prechádzam obvyklou procedúrou za cieľom, Nemci to majú organizované perfektne. Vzhľadom na tú masu účastníkov, fakt klobúk dole. Pomaličky dokráčam k stanu a vyzdvihnem si vak označený menom a štartovným číslom 27550. Dávam sprchu, tečie teplá, aj keď už je v cieli takmer polovička pretekárov. Verím, že rovnako tiekla teplá aj tým posledným, čo dobehli do cieľa po vyše šiestich hodinách.

Mal som možnosť ich vidieť na poslednom kilometri, keď som už prezlečený sa vrátil na miesto zrazu s Baškou. Trúsili sa pomaličky v ústrety cieľu. Bariéry boli stále plné divákov, organizátori uvádzajú, že na Berlínsky maratón príde takmer milión návštevníkkov, čo je sila. Ozaj zaslúžene patria do WORLD MAJORS maratónskej pätorky. Už som vyrovnaný so svojím výsledkom, ktorý mi prišiel SMSkou na mobil. Bol to pekný maratón, o čom svedčí aj toto krátke video.

Dovidenia o rok na jubilejnom 40tom ročníku? Uvidíme, lebo termínovo sa to bije s tiež jubilujúcimi 90tymi Košicami a predsa len doma je doma! A ja nie som ako slovenská rekordérka  Evka Seidlová, ktorá od prvého septembra víkend čo víkend bežala za sebou šesť maratónov!! Klobúk dole :-)

A môj osobný rekord ?! Musím sa lepšie pripraviť a dúfam, že 24.3.2013 zaútočím opäť, pre zmenu v našom hlavnom meste! Začínam trénovať....

p.s. pridám ešte jednu fotku a zároveň môj možno najväčší zážitok z maratónu v Berlíne. Ten sa viaže k minimaratónu, ktorý sa bežal v sobotu. K trati som prišiel v čase, kedy už dobiehali pomalšie decká, mnohé vyčerpané kráčali. Mňa šokla dvojica chlapcov, ktorých som uvidel pred sebou. Obaja mali štartovné čísla, len jeden z nich sedel na vozíku a ten druhý ho tlačil. Nestihol som ich včas zachytiť, na fotke už miznú z dohľadu, ale aj tak to bol silný a dojímavý okamih!

 

minimaraton.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?