Spomienky na Berlínsky maratón

Autor: Ivan Sýkora | 4.10.2013 o 17:44 | Karma článku: 11,00 | Prečítané:  338x

Regeneračným behom vyklusávam únavu po maratóne v nádhernom parku okolo zámku Charlotten. Nohy pobolievajú, ale pomalé tempo a strečing im pomáha. Myseľ sa vracia k uplynulej nedeli, k 40.ročníku Berlínskeho maratónu. Čerstvé spomienky preskakujú jedna cez druhú, rozhodujúci pocit je, že to bol skvelý zážitok. Potešujúcou správou bolo prekonane svetového rekordu, ale na druhej strane ma zarmútila nenápadná veta, že deň predtým zomrel na rovnakej trati 71 ročný korčuliar. To je smutné. Zase na druhej strane, ak by som si mohol vybrať, tak by som bral možnosť zomrieť pri sile a počas svojej obľúbenej činnosti. Ideálne po dobehu do cieľa. Ale nateraz neplánujme zomieranie, venujme sa spomínaniu.

To sú oni, maratónci made in Japan, ktorí nielen mne spestrili Berlínsky maratón. A vraj Japonci nemajú zmysel pre humor....To sú oni, maratónci made in Japan, ktorí nielen mne spestrili Berlínsky maratón. A vraj Japonci nemajú zmysel pre humor....ivans

Prvá vec, čo mi utkvela v pamäti, bolo očakávanie prísnych bezpečnostných pravidiel, ktoré sa ale nekonali. Niečo málo sa zmenilo oproti minulému roku, ale myslel som si, že opatrenia budú dôslednejšie. Napriek povinnosti vstúpiť do areálu štartu len s jednotným, inak vkusným bielo-modrým maratónskym vakom, ste v ňom mohli preniesť, čo ste chceli.  Aj vstup len so štartovným číslom obmedzil pohyb „nepovolaných" osôb, ale ako svedčí incident pri záverečnom finiši Kipsanga, stať sa mohlo čokoľvek. Ale našťastie nestalo! A to je dobre!

Môj hlavný pocit z maratónu sa dá zhrnúť do nasledujúceho poznatku: Je perfektné, že sa zíde na takejto akcii niekoľko stotisíc ľudí z rôznych končín zemegule s rovnakým cieľom a je nám spolu veľmi dobre. Hoci sme rôznej rasy, farby pleti či národov, všade vládne obrovská pohoda. Cítiť vzájomnú úctu, úsmevy, dobroprajnosť. Pozerajúc na chrbty dresov spolubežcov, som obdivoval najmä maratóncov (myslím tým aj ženy) z ďalekého Mexika, Brazílie, Hongkongu či Japonska, že si našli cestu až sem do Európy.

Istotne sa nedá vymenovať všetkých 110 národností, z ktorých bolo celé štartovné pole. Jasnú prevahu mali domáci, ale najviac bolo vidieť Dánov. Na trati aj popri nej. Miestami som sa snažil vsugerovať, že som jeden z nich a tie mohutné pokriky „Denmark", patria aj mne. Je to perfektná mentalita národa, keď sa dokážu takto vzájomne povzbudzovať len na základe červeno-bielej identifikácie. To boli vždy obrovské výkriky radosti a následného povzbudzovania, keď hlúčik na chodníku zbadal v maratónskej rieke bežca z DK. Ako som už dávno v minulosti napísal, Dánsko je skvelé miesto na život a som rád, že som mal tu česť trošku spoznať „Dokonalú Krajinu".

Pár krát som stretol na trati aj vyslovene obéznych ľudí, ktorí od začiatku bojovali s traťou maratónu, ale mňa nadchli už len tým, že sa postavili na štart. Klobúk dole a držím im palce na ich ceste za zdravím. Lebo maratón je už taká čerešnička na torte, dôležitá je cesta, na ktorú sa človek vydá. Na Slovensku sme v tomto ešte mentálne dosť pozadu. Stačí prerušiť spomienky a rozhliadnuť sa okolo seba po parku, kde rána po maratóne bežím aj ja.

Spoločnosť mi robia rôznorodí Berlínčania - iní bežci, chodci, ľudia so psíkom, nordicwalkingisti často aj s jednoručnými činkami, mladí, starí, so slúchadlami na ušiach, či meditujúci samotári, cvičiaci jógu, či bojové umenie. Často sú vidieť aj dvojice, či skupinky v družnom rozhovore. Veľa stretávam aj bicyklistov, ktorí sa presúvajú do práce. Celý Berlín je popretkávaný sieťou hustých cyklochodníčkov, ktorými sa dostanete všade. Mesto je plné zelene a pozitívne naladené. Porovnaj si to so svojím miestom, kde žiješ. Rozhliadnime sa po svojom okolí a bude nám z toho, ehm, smutno ?!

Poďme späť na maratón, v mysli sa mi vynára nasledovný obraz po dobehu. Stojím v rade na masáž a z poľného lôžka predo mnou s námahou vstáva bežkyňa. Elegantná pani s pestovaným výrazom a farebnými nechtami. A s úsmevom na tvári, ale aj obrovskou svalovicou. Ledva dvíha nohu, aby si ľahšie zaviazala šnúrky na teniskách. Opiera sa o mňa s ospravedlnením, ale keď vidím ako trpí, ponúknem jej help a sám jej zaväzujem šnúrky na jej „najkách". Verím, že keď nie ja, vedľa stojaci domáci maratónec by to spravil tiež. Takýchto drobných vzájomných sympatií sa v ten deň udialo veľa. Dcérka Baška, ktorá ma povzbudzovala na trati, spomínala, ako pripevňovala jednému bežcovi číslo.

Už len dokázať preniesť tu vzájomnú náklonnosť z bežcov na každého a uplatniť ju v každodennom živote. A druhé poučenie, pracujme a žime tak, aby sme si robili vzájomne vlastné životy lepšími a kvalitnejšími. Začnime tým, že si budeme zaväzovať šnúrky na topánkach, keď to bude treba J

Poďme späť na trať. Tam je pestro a živo. Okrem rôznorodých značkových dresov stretávam aj špeciálne upravené s rôznymi nápismi. Už len ich čítanie počas vyše 4 hodín behu je zaujímavé a poučné. Viaceré majú charitatívny tón: Bežím na podporu chudobných detí! Jeden kilometer=jeden chlieb. Táto téma mi je blízka a tak som sa nechal inšpirovať aj ja: Nekúpil som si krásne tričko Asics, ktoré ma oslovilo na prezentácii a tak venujem ušetrené peniaze pre náš Berkat a projekt charity v Ugande. Nakoniec jedno špeciálne tričko som dostal k narodeninám aj ja, od mojich najbližších, ale verejne ho ukážem až po nedeľných Košiciach. Už len dobehnúť či dokráčať ten jubilejný dvadsiaty.

Niektorí ľudia bežia v maskách, či reklamných pútačoch. Mňa zaujal bosonohý klaun, ktorý mal taký veselý halabala zeleno žltý kostým s nápisom HURRA BERLIN. Dosť dlho som sa ho držal, až v závere zmizol predo mnou, strašne rád by som s ním bežal ruka v ruke cieľovou rovinkou. Totiž on bol taký živel. Pobehoval hore dole štartovným poľom, pristavil sa na chodníku pri divákovi na vozíku, pozdravil sa s ním, prehodil slovko dve. Chytil za ruku bežkyňu, ktorá nevládala a „ťahal" ju do cieľa. (škoda, že nie aj mňa-povzdych autora). Povzbudzoval tlieskajúcich divákov a zdravil hrajúce kapely, proste zážitok. Neodhalil som jeho motiváciu, ale nevadilo by mi, keby bol aj „platený" za túto svoju aktivitu. Dokonca by som to vrelo odporučil aj iným organizátorom ako dobrý nápad. Či už to bolo hrané alebo spontánne, stálo to za to!

A nebol sám. V sympatických maskách nastúpili aj títo dvaja Japonci (viď foto hore), ktorých som zachytil ešte pred štartom, ako za pomoci partneriek či rodiny sa pripravujú na štart. Dlho som v strednej časti trate sledoval pred sebou ružový klobúčik a umelú hrivu Bunji Sakatu, ktorý bežal mojím tempom, tak som si ho zadefinoval ako svojho vymysleného vodiča. A predstavte si takúto situáciu: Musel som si na trati odskočiť a už už som ľutoval, že ho stratím z dohľadu, keď v tom pozerám, že za vyhliadnuté kríčky si odskakuje aj on! Sranda. Paradoxne potom sa zaradil za mňa a až do cieľa som ho už nevidel. Dokonca pohľad do výsledkovej listiny prezrádza, že musel sa v závere trápiť viac ako ja a dobehol až v čase 4:52:12. Ale so svojím kamarátom v červenom úbore spestrili maratón sebe aj druhým. Ďakujem!

Ako raz povedal Miro Kriško, zberateľ maratónov a autor webu 42195.sk: na veľkom mestskom maratóne môžeš v závere, keď vládzeš, predbehnúť veľa bežcov a získať stovky miest v umiestnení. Ale v konečnom dôsledku mne je jedno, či skončím na 20622om mieste alebo o pár stoviek miest vpredu či vzadu.

Lebo na takom krásnom maratóne okrem umiestnenia a peknej medaily získaš čosi viac, životný zážitok! A ten stojí za to! Lebo náš život by sa mal skladať predovšetkým zo zážitkov!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?