reklama

Kodaňský maratón - časť II

Aj keď som už v prvej časti prezradil, že sa mi podarilo zdolať hranicu štyroch hodín, vôbec to nebolo ľahké. Už v prvom kole som si vyhliadol úsek okolo 35km, kde sa trasa mierne zvažovala a pomyslel som si: „Ak budeš vládať, tu musíš zrýchliť!". Zatiaľ ale bojujem o udržanie v skupine s oranžovými balónikmi, sme za métou 30km a práve nastáva rozhodujúci okamih môjho maratónu. Teraz sa láme chlieb!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
To sú oni, moji dvaja tempári s balónikmi. Najmä ten starší z nich, s rukami nad hlavou, bol výborný. Do cieľa prichádzajú s pár minútovým meškaním.
To sú oni, moji dvaja tempári s balónikmi. Najmä ten starší z nich, s rukami nad hlavou, bol výborný. Do cieľa prichádzajú s pár minútovým meškaním. (zdroj: Foto: Barbora Sýkorová)

Ak stratím kontakt so skupinou, je hotovo! Myslím, že by ma to položilo. Zatiaľ sa držím dobre, aj keď „balónikove čelo" je málinko predo mnou. Dopĺňam posledné tekutiny z mojej fľašky a s poďakovaním za jej služby ju odhadzujem. Kde inde si môžete dovoliť odhadzovať uprostred mesta odpadky voľne na zem, ako na mestskom maratóne?! Žarty nabok, fakt ide do tuhého. Aj keď sa fixujem na dva oranžové balóniky pred sebou, skupina sa mi málinko vzďaľuje. Motivujem sa vo vnútri, bojujem. Pomáha mi pomyslenie na mojich blízkych, rovnako ako pohľad na čerstvo nasadený žltý náramok LIVESTRONG na pravej ruke. Svoje tempo viažem na „ružový" dres jednej bežkyne zo skupiny predo mnou, ktorého farba mi pripomína tričko vedúceho pretekára na Giro d'Italia. Predsa len lepšie sledovať ženské telo ako balóny, nie?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na svojich troch doterajších maratónoch som vždy v druhej časti strácal. Ešte nikdy sa mi nepodarilo udržať rovnaké tempo. Ale dnes to bude iné. Aj vďaka pomoci skupiny, aj vďaka vynikajúcej atmosfére na trati. Samozrejme svoju rolu zohrávajú aj tzv. rýchle energie, ktoré si dávam počas behu. Veľmi ma povzbudzuje, keď míňame skupinky žien a dievčat, ktoré vlastným spevom(!) a potleskom povzbudzujú maratóncov. To ich skandovanie je veľmi motivujúce. Boli asi na dvoch - troch miestach trate, ale to ako si spievali sami od seba len tak, bolo veľmi milé. Samozrejme nezaostávajú ani „oficiálne" hudobné produkcie, najmä veľká skupina asi tridsiatich bubeníkov a ich mohutné hromové HEJ!, keď dajú rytmickú pauzu medzi bubnovaním, stojí za to! Ani bežci sa nedajú zahanbiť a volajú späť na pozdrav. Samozrejme aj moje ústa sa ozvali!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mne sa páčili aj štýlové sláčiky na morskom nábreží, alebo akoby vojenský rytmus píšťal a bubnov krátko po štarte pri mestskej radnici. Trojicu džezmanov v jednom parku dokonca podozrievam, že svoju produkciu rozbalili mimo oficiálneho programu. Hrali pohodový jazzík len tak free, pre svoju radosť a potešenie bežcov. Asi najväčší úspech mala menšia skupina bubeníkov, ktorej sekundovali sporo odeté tanečníčky. To ich rytmické tempo vlnenia bolo chytľavé, hneď ste mali chuť letieť do cieľa. Len škoda, že moje nohy boli akoby proti. Pri tejto hudobnej skupine sa mi zdalo, že bolo aj najviac divákov, ale to sa možno mýlim. Keď nič iné, tak túto inšpiráciu pre organizátorov našich maratónov by som vrelo odporučil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dáni sú strašne pohodoví a popri celej trati nás dosť výrazne povzbudzovali dážď nedážď. Keď som spomínal hudobnú produkciu, nemal by som zabudnúť aj na zopár miest, kde diváci mali pustený motivačný chorál z mobilu či prenosného prehrávača. Mnohých zaujme, že pri trati ponúkali z neďalekej reštaurácie štamprlíky Jägermeister, čo som už na nejakom behu videl. Nepijem, tak neviem aký to môže mať účinok, ale na úvod maratónu si netrúfol po poháriku siahnuť dlho nikto. Aj keď pár desiatok metrov za mnou vzadu sa asi nejaký odvážlivec našiel, lebo bolo počuť búrlivý pokrik obsluhy a potlesk divákov. Každý sa motivuje svojím spôsobom. Určite originálny spôsob zábavy a rozptýlenia bežcov si zvolila iná skupina divákov, ktorá na „udici" mala zavesenú v patričnej výške plechovku s pivom, ktorú občas dala nižšie a kto dočiahol, tak si ju mohol zobrať. Kúsok predo mnou jedno dievča náhle vyskočilo, až som ju obdivoval, že po toľkých kilometroch dokáže tak skákať. Skoro dočiahla na úlovok, ale majiteľ stihol na poslednú chvíľku myknúť udicu hore. Kto vie, či sa niekomu podarilo uloviť plechovky, ale fakt je že dotyčná skupinka tam mala pripravený celý kartón. Ako vidíte, maratón je samá zábava, nemusíte sa ho báť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Samozrejme z hovna bič neupletieš, ako sa hovorí. Takže treba pravidelne trénovať, ale nemusia to byť žiadne mega dávky, proste na pohodu J. To je mi sympatické na Dánoch, že veľa behajú. Bez rozdielu veku a pohlavia. Stačilo sa prejsť na druhý deň po hlavnom meste a pod chvíľou ste stretli bežca. Na rušnej ulici, či chodníku po nábreží, ale najmä v parkoch! Zelene je v Kodani aj na dánskom vidieku neúrekom a poviem vám, radosť si v nich zabehať! A ozaj platí, že behá doslova každý. Či už je to mladý vyšportovaný svalovec alebo staršia dôchodkyňa, ktorá v športovom úbore pomaličky ukrajuje z nohy na nohu svoj obľúbený okruh. Často stretnete mladé „kočky" s neodmysliteľným iPodom, ale aj normálne silnejšie „tety", ktoré by u nás doma vyvolali vo svojich „elasťákoch" rozruch a udivené pohľady. Žiaľ! Lebo tolerancia, akceptovanie „inakosti", otvorenosť a nakoniec aj tie zelené parky našej spoločnosti chýbajú.

Vráťme sa k behu. Z tuby nasávam gel s rýchlou energiou, pripravujem sa na záver. Zameriavam sa na udržanie skupiny, ba práve v spomínanom „klesaní" podľa plánu z prvého okruhu predlžujem krok a dostávam sa pred nich. Mám dosť síl, aby som mierne zrýchlil a ako sa neskôr ukázalo, práve to bol základ úspechu. Medzi 35 až 40km som na poslednom meranom 5km úseku dosiahol o minútu lepší medzičas a to rozhodlo. Na záverečnej občerstvovačke sa už ani nezdržujem, snažím sa udržať tempo. Pre zmenu som si zafixoval britskú dvojicu on a ona, vzhľadom na ich charakteristické dresy a dobré tempo samozrejme. On = britská zástava, ona = mapa mesta. Či to bol Londýn alebo iné mesto, som nepostrehol, tak tesne som sa k nim neprepracoval. Na značke 41 km hodím očko po hodinkách a keď vidím čas 3:52:00, tak ma prvý krát napadne, že to dokážem, aj keď by som zvyšných 1192m metrov sa mal doplaziť. „Máš na to ešte 8 minút", ozve sa hlava. Málinko pridávam.

Cesta sa zužuje a posledné stovky metrov sa bežia v koridore, kde sa to zhusťuje. Presne to spočítal výborný maratónec a „nástenkár" najlepšej webovej stránky o maratóne u nás, Miro Kriško. Vo svojom príspevku o tomto behu píše: „Napríklad v poslednej minúte pred štyrmi hodinami, v ktorej dobiehal do cieľa IS, preťalo cieľ 180 borkýň a borcov. A to boli aj hustejšie minúty." Má tam aj pekné fotky z oficiálneho webu, koláže a básničku, ozaj sa oplatí kliknúť tu, ale celá stránka www.42195.sk stojí za to.

Takže aj keď by som možno vládal predbiehať, v zúženom koridore sa už len veziem. Dávno predtým opäť vyhľadávam medzi divákmi „svojich", ale až v spomínanom hustom špalieri na mňa zvolá fotiaca Baška, aby som sa díval hore. „Na streche, na streche", volá za mnou. Trochu nechápem, ale neskôr pred cieľom pochopím, keď na mňa zhora z takej vyhliadky volajú Iveta a Matej. Inak by som ich nemal šancu zbadať. Kričím na pozdrav a mávam.

Posledné desiatky metrov. Symbolicky zafinišujem a dvíham ruky nad hlavu. Často keď som končieval doma svoj tréningový beh na našej ulici, tak som záverečné stovky metrov zrýchľoval. Predstavoval som si ako na časomiere nejakého maratónu svieti 3:58:xx a ja bojujem o posledné metre. Nakoniec sa aj tento sen a túžba stali realitou. Pretínam cieľovú pásku a zastavujem svoje stopky. Paradoxne v úplnej zhode s neskorším oficiálnym časom 3:59:22. Za povšimnutie stojí aj rovnomerné rozloženie síl v podobe časov za jednotlivé polovičky: 01:59:55 a 01:59:27. V podstate, keby som si neodskočil na úvod, tak by to bolo cca 30 sekúnd dole. Ale to je dnes jedno, ozaj dôležité bolo, že som dokázal udržať to zvýšené tempo skupiny, že som v hlave neprehral a vydržal.

To vnútorné víťazstvo si cením najviac. Ťažko sa to celé opisuje, to si musíte prežiť. Preto to dojatie v cieli. Sú to okamihy, ktoré robia náš život lepším a hodnotnejším. Každý jeden tréning, beh mi pomáha. Robí mi radosť, dodáva silu a sebadôveru, dokonca aj ten, keď sa nedarí. Celkovo tých silných momentov bolo aj v Kodani veľa. Proste 42,2 km prechádzka dánskym hlavným mestom stála za to. Vrelo odporúčam aj vám!

p.s. To je ten spomínaný záverečný koridor na lepšej fotke. Ďalšie info o maratóne nájdete na www.copenhagenmarathon.dk.

To je ten spomínaný záverečný koridor na lepšej fotke. Ďalšie info o maratóne nájdete na http://www.copenhagenmarathon.dk
To je ten spomínaný záverečný koridor na lepšej fotke. Ďalšie info o maratóne nájdete na http://www.copenhagenmarathon.dk 

a ešte jedno foto v lepšej kvalite, lebo ozaj si to chlapci tempári zaslúžia, ďakujem im!

Obrázok blogu


Ivan Sýkora

Ivan Sýkora

Bloger 
  • Počet článkov:  144
  •  | 
  • Páči sa:  0x

mierne unavený, ale vcelku optimistický päťdesiatnik (už?!), ktorý má rád prírodu, šport, čokoládu-najnovšie aj power kávu, modrú farbu a číslo 4 a riadi sa životným krédom "Rozhodujúci je človek". A ktorý si kladie otázku ži-jem(e) zdravo? Zoznam autorových rubrík:  ži-jeme zdravoBerkat - pomocfotoreportážcesty/necestyvýplody strapatej hlavyo behu a inom športovaníPozorovania a minipríbehyrozhovorystarinky

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu