Kde sa nachádzam? No predsa voVysokých Tatrách na Štrbskom plese v Heliose, je to hotel či liečebný dom,ktorý sa veľmi pekne snaží zbaviť práve toho bývalého socialistického.....somubytovaný sám na izbe a som na školení z práce či bussinesu ako sadnes hovorí, aby som bol súčasný a opustil to minulé. A musímpovedať, že to dobre vymysleli tí naši packarďáci či hápečkári (od skratky HPčiže Hewlett Packard svetový gigant a jednička v oblasti IT), odbornýprogram zhrnuli do relatívne intenzívnych štyroch hodín vo štvrtok podvečer,kedy sme začínali prípitkom, ten som ale našťastie nestihol, lebo ako vždy, keďmám ísť niekde preč, snažím sa v práci urobiť všetko tak, akoby som sa užnemal nikdy vrátiť a tak meškám. Keby som to tak mal robiť ešte aj domaokolo „baráku“, tak prídem všade tak o týždeň dva neskôr. Našťastie mámskvelú manželku, ktorá ma ešte komplet stihla aj pobaliť, tak som len vecihodil do kufra a jedlo nahádzal do seba a vyrážam. Cestou ešte zopármobilných telefonátov, ale už opúšťam náhlenie a snažím sa maximálnevyužiť čas na oddych a premýšľanie. Napriek meškaniu prichádzam nakoniecvčas, slávnostná večera ešte len začína, všetko je perfektne zorganizovanéa dokonca aj problém s mojím vegetariánstvom vyrieši obsluhujúcipersonál veľmi elegantne a nakoniec aj chutne, aj keď domáca strava jedomáca strava, že jó Ivetka. K tomu personálu ešte drobnosť, celé to našeHP sedenie je na treťom poschodí, kde je salónik s barom a v ňomje ozaj hviezdna postavička, barman, čašník, showman v jednej osobe, alehlavne profík ako má byť. Kým ho vidím len ako obsluhuje ostatných, ako smiešnechodí a ukláňa sa pri podávaní nápojov, tak si v duchu vravím, troškusmiešne nie ? Ale keď si prídem objednať k baru tri deci džúsu a onmi vecne a rýchlo oznámi, aké sú možnosti a keď si vyberiem, tak týmsvojím krokom (akoby stále tancoval nám neznámi tanec), odídek chladničke, odkiaľ vytiahne škatuľu pomarančového džúsu, akobymimochodom ju vyhodí stále rotujúcu do výšky meter aj pol tesne pod stropa úplne v pohode a elegantne ju chytí, zoberie nôž snáď tridsaťcentimetrov dlhý a jedným švihom odreže rožtek krabice, tak si ma navždyzíska. Na moju obdivnú poznámku, že ten džús bude ozaj dobre premiešaný, mi pripodávaní pohárika na vystretej dlani ako tácke, len sucho a vecne akobymimochodom povie: „To si môžete byť istý pane!“ No raz darmo, profík je profík,či už je to barman, bussinesman alebo kopáčman či politik, ale bez toho man.(poznáte takého ?)
Programodborný sa rozbieha po večeri hladko a vtipne, takže nezaspávam ako toobyčajne na dlhých a často aj nudných prednáškach býva (spoľahlivýmindikátorom a ochranou pred zvalením sa na stôl uprostred prednášky bývavypadnutie pera z ruky....) a keď organizátori po krátkej pauze nabiehajúnahodení v mexickom štýle v duchu novej celoročnej súťaže Pepé Lopéza okrem informácií nám rozdajú mexické pivo a pikantné čipsy, tak somozaj nadšený a spokojný a hlavne rozhodnutý, že od pondelkav práci predávame už len ozaj originálne náplne od firmy HP. A to bolpredsa cieľ školenia, aby nás o tom presvedčili. Inak školenie malo ozajvtipný názov „S nami až na vrchol“, dostali sme aj také tričko s obrázkomGerlachu, kde je jeho výška 2655m n.m.. K tomu vrcholu sa eštedostaneme, trošku odbočím, lebo mi to nedá. Cestou autom som videl dvakrát ozajdobrý bilboard pri ceste. Skúsim popísať, aj keď to bude ťažké, to trebavidieť. (Teraz ich nehľadajte, to je spomienka z roku 2002!) Vľavo je stojaca pánska ochrana, vpravo skokano žrdi práve prekonávajúci latku ozaj vysoko a nad tým nápisv takomto duchu: Pre vaše vrcholné okamžiky alebo tak nejako...ozajvtipné. No ale som trochu odbočil, ja len tak, že keď sme spomínali ten vrchol.....
Vrcholomvečerného programu (okrem výborného čokoládového zákusku so šľahačkou) mala byťprednáška riaditeľa horskej služby pána Janigu o tom, ako sa bezpečnedostať na vrchol a späť. Ale nakoľko bol zaneprázdnený nejakým dôležitýmsedením o problémoch HS (cca dva dni potom som čítal v novinách, žeho odvolali a tak mi ho bolo ľúto, lebo to je ozaj príma chlap –v horách to spoznáte rýchlo- a keď jednému z účastníkov prišlo v 2400metroch troškuzle a ďalej nemohol, tak s ním práve on zišiel pomaly dolea celý deň s ním čakal na Sliezskom dome. Ale to trošku predbieham,takže rýchlo späť) a teda nemohol prísť,ujal sa toho poučenia sám organizátor „Pepé Lopéz“ z HP a jehokrátka, ale výstižná a vtipná reč o náročnosti výstupu vyvolala aj vomne relatívne skúsenom turistovi pocit, či nemám radšej zostať na hotelia pozrieť si fucík Brasil-England, alebo sa nechať vyviesť lanovkou naLomnický štít (ale ako vtipne poznamenala moja Ivetka do telefónu: „šéfinko,veď by si sa v tej lanovke strachom pokakal“ a má ako vždy pravdu,nemám rád prázdno pod sebou) alebo si vybrať z ďalšieho bohatého programu.Priamo na Štrbskom sme mali objednané kurty či prenájom bicyklov... Proste dostal som strach, čo to môže byť a tak ihneď po dohodnutípodrobností ohľadom skorých raňajok a budíčka o piatej padám na izbu,odkiaľ je krásny výhľad na okolité velikány a sám sebe sa snažímpresvedčiť, že na to mám. Najlepšie sa to robí tak, že sa človek sústredía dobre sa pripraví, takže som začal baliť vrcholový baťoh, obul som sistarú klasiku na nohy a po koberci v izbe som testoval, či ma mojestaré dobré vibramy nebudú tlačiť a preventívne som si aj oblepil niektoréprsty....Do batohu (predstavte si, to sa ozaj píše bez mäkčeňa, ja padnem, predchvíľou som sa čudoval, čo mi to ten Word stále podčiarkuje ako chybu, keďnapíšem baťoh.....) som naukladal všetko potrebné tak, ako som sa za tie rokyvýstupov z mladosti naučil a ľahol som si spať, premýšľajúc práveo tom, že keď si na to trúfnu tí ostatní, ktorých som videl dolea navyše ešte aj zostali sedieť v bare, čo sa im ani vzhľadom na tohošoumena barmana nečudujem, tak proste, že to skúsim, vrátiť dole sa snáď budedať. A tak sa ešte pár krát v noci prebudím obavami a hoci mámnastavený budík na mobile od štvrtej som už hore a nespím, pozorujemvrcholy v rannom svitaní a dobaľujem veci, upratujem izbu, ktorú už trebauvoľniť a aj tak trošku meškám na raňajky, kde sa podáva praženica, čo jedôkazom toho, že ešte to socialistické v nás zostáva stále a aniHelios sa tomu nevyhol, lebo keby si trošku dali záležať, vedeli by, že to nieje vhodné jedlo na takýto výkon (nemachruj starec a radšej píš ďalej,upozorňuje ma moje druhé ja...). Len s desať minútovým meškaním vyrážameo pol šiestej tri autá smer Sliezsky dom. Do výšky cca 1650 m n.m. nás vyvezúa tak si spomínam, sediac na zadnom sedadle, čo je u mňa nezvyk, na inénástupy do hôr, kedy som zadefinoval už pomaly dvadsať rokov dozadu poučku, ženajťažší býva vždy nástup do hôr, či už to bol Fagaraš, Rila alebo Julské Alpy,nech sa aj trochu pochválim svojimi najvyššími trofejami. A tu hľa, saveziem dokonca v TANAPe autom krásnym stúpaním k najvyššie položenémuhotelu s celoročnou prevádzkou u nás . Je mi jasné, že pešo by tobola ozaj otrava a dosť by sme sa asi zapotili, ale takto je to zase takémasňácke, ale nutné a vyjadruje to trošku aj tú dnešnú dobu. Nevadí, razsi to celé vyšľapem s naším Maťom na bicykli, uisťujem sa a sľubujem siv duchu sám pre seba. Po výstupe z auta k nám pristúpia ba priampriskočia ihneď oni, tí zlatí chlapci z horskej služby, Pepé sa snažízorganizovať ešte narýchlo nejaké mini školenie, ale zlatí chlapci vravia ženie, že to všetko cestou na zastávkach, keď budeme oddychovať a aby sme sarýchlo rozdelili, lebo je neskoro a okolo jednej je hlásená nad Gerlachombúrka a to už aby sme boli dole (!!!! Čože kričím v duchu !!! jednak,že tomu neverím, že by sme to stihli, hoci je pol siedmej ráno, ale hlavne tábúrka ma desí, zažil som nedávno jednu práve pri výstupe na Triglav a to vám poviem moji milí, že dodnes mámz toho dosť veľký strach, nehovoriac o tom, že tí Slovinci majú úplneinú predstavu o značkových chodníkoch ako my a práve tento výstup naGerlach mi to za chvíľu aj potvrdzuje, lebo to sa nedá porovnať.... Slovinci byto označili za stredne ťažkú cestu, zatiaľ čo u nás sa musíte škrabať horelen s horským vodcom a navyše naviazaní na lane.....).
Kým si odskočím za roh (éch tiemoje ľadviny to je moja slabina, stále vždy a všade chodím čúrať, tobývajú niekedy ozaj zábavné historky, ale o tom napíšem niekedy nabudúce),už sme rozdelení do troch skupiniek po štyroch +vodca a už si ostatnínabaľujú úväzky. Beriem zo zeme posledný a hádžem ho do baťohu, ktorý mámdvakrát tak veľký ako ostatní a preto sa ani nečudujem, keď sa ma nášvodca ako prvé pýta trošku vydesený: „Čo máte v tom bágli ?!“. Suchoodpovedám, že všetko a ešte na zmiernenie situácie dodávam: „Nebojte sa,ja som zvyknutý“ Kto vie, čo si asi Laco vtedy pomyslel, lebo on vedel, čo násčaká a naopak nevedel, čo môžem byť ja za člena. Vtedy sme si ešte vykali,ale hneď potom, čo sme rezko vyšľapali prvých sto výškových metrov, dal pauzua s priateľským úsmevom nám každému podal ruku. A spustil výklad, alenašťastie nie o tom, aké to je ťažké, ale o tom čo okolo seba vidíme,čo sa ako volá a prečo sa tak volá, no proste paráda. Podotýkam, že onpoznal nie tie bežné vrcholy, čo sú popísané aj v mapách, ale ozaj každúskalku a vrcholček, sedielko, no vravím vám paráda, raz darmo takmer 25rokov v Tatrách a láska k horám sa musia prejaviť. Šľapeme dosťostro a na ďalšej pauze si už niektorí z našej party vyzliekajú, jaidem od začiatku naľahko aj keď dole bola zima. Približne som tak oblečený akoLaco, pomyslím si hrdo a ješitne zároveň. A netajím ani to, že som chcelísť v skupinke, ktorá bude vpredu, nemám rád keď sa šľape v horáchz nohy na nohu a ako väčšinou v mojom živote, aj teraz ma tam hore najvyšší vyslyšali, lebo kým somsi odskočil, zostalo mi len to spomínané posledné miesto do partie, ktorása ukázala byť ozaj dobrá a hlavne rýchla. To mi vyhovuje, keď smepribližne rovnakí, lebo sa dosť potím a keď zostanem dlhšie stáť tuhnema to nielen od zimy. Vodca Laco asi tiež , lebo vždy ukončil pauzu tým, žemrzne, aby sme už išli....
Šľapeme hore Velickou dolinou, jeto paráda a opäť sa vo mne prebúdza láska k Tatrám a dávam sipredsavzatie, že sa sem určite začnem vracať aj s rodinkou. Ozaj zabudolsom, celé to odštartoval svišť. Tesne pri nás v skalách ostro zahvízdal,ale nepodarilo sa nám ho vidieť. Fakt to bolo blízko, akoby za chrbtom vám niekto hvízdne do ucha, alev tých skalách bol super schovaný....(Janiga s tým nešťastníkom, čomuseli dole zísť, ho asi nakoniec videli a že to bol ozaj macek, tvrdil ajJaniga a ten ich už veru musel vidieť desiatky, keď je resp. bol týmriaditeľom HS, no né).
Na pauzáchnám Laco ukazuje a pomenuváva každý štít, hrebienčok, kotlinkua podobne, fakt je to paráda, je vidieť, že tie hory nielen pozná, ale ajich ma rád. Aj keď to možno je povrchný pohľad a u Laca asi hrajúdosť rolu aj peniaze, chodí si privyrábať ako montážnik počítačových sietí,takže je takmer od fachu a ešte do Talianska na jablká na gazdovskýdvor....ale možno je len starostlivý otec rodiny a musí sa lepšie obracaťako je platený v HS. No nič, ideme ďalej, prichádzame k strmémuúseku, volá sa to, ak sa nemýlim Velický žľab alebo výstižnejšie Velická próba,ako starí klasici lezci pomenovali úsek, ktorý je doslova skúškou schopnostía kondície na celkový výstup. Citujem Laca: „Kto vyjde próbu, vyjde ajGerlach!“ Naväzuje nás na lano, mňa dáva posledného aj keď som najťažší. (....azase som na to hrdý, hoci sám neviem prečo, možno si fandím, že maodhadol....nakoniec ale to až pri zostupe hovorí, že aj tak sú tie laná na nič,takže kto ho vie, tam ma zase nasadil ako prvého...)
Šľapeme dobre, cesta ubieha fajn,nadmorská výška stúpa, Laci ma na rukách hodinky s meraním výšky, kolegaz tímu zase cyklocomputer, čo to tiež meria, takže vieme na čom sme dosťpresne....keď sa na to spätne pozerám v mysli, výstižne to povedal opäťLaco (a nakoniec kto iný): „Gerlach je zaujímavý len tým, že jenajvyšší....oveľa krajšie túry sú na iné kopce!“ (Myslel tým tatranské štíty a túramizase myslí cestu s horským vodcom. Podľa Laciho sa dá ísť na ktorýkoľvekštít v Tatrách bez toho, aby človek bol horolezec, ozaj zaujímavétvrdenie) Postupne s narastajúcou výškou sa objavujú pod nami ďalšívelikáni Slávkovský štít, Lomnický štít a podobne, mňa opätovne fascinujeviac to, že Laco to všetko ovláda do detailov, to je paráda až neuveriteľné. Zaujímavéna výstupe je aj to, že samotný vrchol Gerlachu, čiže cieľ cesty, uvidíte dosťneskoro, snáď vo výške cca 2300m n.m. a to sa zdá, že už je na dosah, aleešte treba prejsť cez mnohé rebrá hore a dole a práve keď Laci povie,že už je to blízko, tak 10-15minút, ja sa pozriem smerom hore a mne sazdá, že to je ešte hodne ďaleko, ale tým, že už sa ide len strmo hore, takzrazu sme tam.....Laci každému blahoželá a podáva ruku s pozdravomHORE ZDAR. Ozaj milé, že aj po toľkých rokoch to ešte trošku prežíva, fotíme sa(podarila sa mi teda vec, kamarátovi som pustil na zem digitálny foťák za30tisíc. Uf, uf, nerozbil sa, to by somsi dal...trošku drahý Gerlach by to bol.) Tie fotky sú na adrese http://www.heso-com.sk/newfoto/gerlach/gerlach.htm.Ja prikladám túto jednu s výstižným názvom: Všetci sme sa zmestili. Inak všimnite si vrcholový kríž, hoci tu jeto zakryté, je v ňom pekný belasý kameň vložený. Vľavo vzadu hore je Laco,ktorý určite nevypadá na päťdesiatnika a mňa snáď spoznáte...
Na vrchole sme boli presne za trihodiny tri minúty, ale Laco povedal, že kľudne pod tri hodiny si máme zapamätať,lebo on sám telefonoval asi 5 minút, čo mu stále zvonil mobil. Je to inaksranda, že tam je takmer všade signál, to pred pár rokmi nebolo mysliteľnéa bez vysielačiek by sa HS v Tatrách nechytala....takže mobil másvoje výhody, ale zase som si o tom myslel svoje, keď kolegovi, čo maistil, zazvonil v čase zostupu a visel som strmo dole na lanea reťazi.... Ja osobne som cestou posielal len krátke SMSky a volal z vrcholu, kde sme sanajedli, pofotili, pokukali a pomaly išli zase dole, lebo Laci sa ponáhľalna futbalový zápas, ktorý mal hrať dole v doline o druhej. Ahá, pretoto tak hnal hore... Sám vodca k tomu času výstupu hovorí, že slušné je3-4hodiny, normálne 5-6 hodín a nad 6-7hodín sú slimáci. Dokonca spomínal,že už išiel s niekým aj 12hodín hore.... Ale rekord má zase aj opačný,s Pribilincom (bývalý majster sveta v chôdzi a aj olympijskývíťaz !!) a ostatnými chodcami, čo boli v Tatrách na sústredení, toprešli úplne naľahko v rámci tréningu za tri hodiny hore aj dole...Laco jeozaj zvláštny patrón, on totiž chodí na túry aj s Dzurindom, určite ho poznáte,ten malý počerný fúzatý, čo niečo sľuboval a nesplnil. Alebo mal už horeaj Migaša. Sranda, ubehli len tri roky a táto komická postavička expredseduparlamentu je úplne fuč a dúfam, že sa nevráti. Ale ja sa vrátim k Mikimu,dosť na neho Laco nadával. Že síce áno, pomoholim ako HS, ale že keď stretávali ľudí na túrach, tak každému stále podával rukya tak mu Laco povedal, že či je na mítingu alebo na túre a nechs tým prestane....Takže asi tak, čo sa týka nášho vodcu, fajn chlap....myslímteda horského vodcu..
Dosť bolo rozkoše na vrchole,ideme zostupovať a až teraz začína zábava, strmo dole, všetko to udržať nanohách, moc to nemám rád tie zostupy a to hlavné, ešte len príde, keď sadostávame k Batizovskej próbe a k novým reťaziam, ktoré asi vtedyvymenili na počesť Schustera. To je ďalšia historická postavičkaz minulosti....Poviem rovno, aj keď to bol prezident, že ten pako by semhore ťažko vyšiel a určite by museli byť v akcii vrtuľníkya nosiči....Neviem, či si pamätáte, ale mal v pláne výstup siedmichprezidentov na Gerlach. Pre mňa osobne je to ozaj desivá predstava, čo by sadialo. Teraz otváral v Košiciach výstavu fotiek zo svojich ciest, je tosmiešne a smutné zároveň. Jeho výlety išli z peňazí daňových poplatníkov.Nečudujem sa, že sa náš exprezident zdráhal ísť na vlastnú vernisáž kvôliúdajným neprajníkom. Žiaľ k politikom to slovo man z úvoduv zmysle čestný normálny muž nepatrí, česť výnimkám. Takže zrazu musímezliezť cca 200-250 výškových metrov dole, ide to celkom dobre na tej reťazi,konečne chápem, prečo ide Laci posledný a ja prvý, keby niečo tak vlastneon sa zachráni, šmyk jeden rez a lano je voľné, ja letím ako prvý. Laco sícetiež takto podobne žartuje, na môj vkus nemiestne, veru sám neviem, čo by bolokeby.... Schádzame opatrne a dlho, osobne to považujem spätneza najťažšiu časť výstupu či zostupu. Zrazu sme v doline, Laci opäťkaždému podáva ruky a blahoželá. Vidíte, dôležité je nielen vyliezť hore,ale aj sa vrátiť! Dávame dole úväzky, osviežujeme sa ľadovou vodou vytekajúcoupriamo zo snehu. Bože ako to ten Laco môže piť také studené, myslím sia len sa oblievam a naberám do fľaše domov. Je to za nami, opäť užnie je vidieť samotný vrchol, len ten nástup, tak a je to hotovo.....
ALE NIE, to nie je úplný koniec, zrazu cítim, že je to tu ! Nečakajte žiadnyšpeciálny pocit, len obyčajná festová SVALOVICA na stehnách, ako smezostupovali prudko dole, tak nezvyčajne, svaly to vydržali, ale vrátili mi to.Síce som to od Batizovského plesa na Sliezsky dom po magistrále rozchodil a hrdinskyvydržal, ale potom ma to držalo ešte pár dní doma, hlavne po schodoch to bolozábavné chodenie. Ale napokon, aspoň som si niečo z toho vrcholu odniesol,ako stále celú cestu sľuboval náš horský vodca Laco......Dovidenia na Gerlachu,priatelia !
