reklama

Rozhovor s kanoistickou legendou, Jánom Matochom

Na naše stretnutie prišiel 82-ročný Ján Matocha v dohodnutý čas, presne ako sa patrí, na rozdiel odo mňa. Proste stará škola v tom najlepšom slova zmysle. Doobedie pred rozhovorom strávil v dielni, kde stále pracuje. „To viete, musím sa obracať, ak chcem v súčasnej dobe slušne žiť“, povedal. Stále aktívny tréner, dlhoročný pretekár, účastník troch OH, legenda (česko)slovenskej kanoistiky. Aj týmto rozhovorom v úcte a s obdivom dávam pred jeho životom klobúk dole. Je to pán kanoista.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Ján Matocha je stále aktívny ako tréner a na brehu sa pohybuje pravidelne na všetkých pretekoch sezóny.
Ján Matocha je stále aktívny ako tréner a na brehu sa pohybuje pravidelne na všetkých pretekoch sezóny. 

Ján Matocha, väčšinavodákov vás volá Jendo.....

Narodil som sa na Morave a pochádzam z českej rodiny. Ján jeJendo a to mi prischlo aj medzi mládežou. Ale niektorí si mysleli, že toje moje priezvisko, tak ma volali pán Jendo. (smiech) (tie krásne moravské výrazy som sa snažil naprieknespisovnosti zachovať v jeho odpovediach, aj keď tu iste platí, že razpočuť je lepšie ako dva krát čítať)

Ste jeden z málana svete, čo majú najviac najazdených kilometrov celkovo v živote....

Na svete to nemôžem povedať, ale s veľkým počtom najazdenýchkilometrov to áno. Dva krát som oboplával zemeguľu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jedna moja spomienkana vás, keď som ešte nevedel kto ste, bola z medzinárodných pretekov v Piešťanoch.Pristúpil ste k nášmu hlúčiku, čo sme sledovali preteky, v ktorýchišli pretekári do záveru. Pozrel ste sa a povedal,áno ten vyhrá, hoci ešte nebolo vôbec rozhodnuté, pretekár nemal veľký náskok.A skutočne to tak bolo. Máte v sebe takú obrovskú skúsenosť, ako sahovorí, že pozriem sa a vidím ?

Ja kanoistiku robím strašne dlho, už 65 rokov. Človekdostane cit nielen k vode, ale aj k ľuďom a vie už odhadnúť, čomôže od nich očakávať. Najmä podľa tých povahových vlastností, podľa tohoja usudzujem. Samozrejme aj z toho, že sa zúčastňujem všetkých pretekov, tak viem, kde kto a ako môženastúpiť do záveru a ako sa môže chovať počas trate....To je taký odhad,čo môže človek od pretekára očakávať. Závodne jazdím od roku 1942 , súčasne sompôsobil ako pretekár aj ako tréner. Od začiatku sa na mňa mládež lepila, asi tomám v povahe. Možno aj tým to bolo, že som bol poctivý „dríč“ ajv práci aj na vode. Zrejme sa to tej mládeži páčilo a rada sa okolomňa pohybovala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nedávno sa mi dostalado rúk brožúra, nepravidelný kanoistický občasník, kde ste bol prezentovaný akojedna z hviezd svojej doby. Máte svoj archív, výstrižky z novín,odložené medaile a poháre ?

Z tej doby, hlavne z tých prvopočiatkov nemám,lebo ja som býval na Legionárskej ulici a tú počas vojny zbombardovalia my sme vyhoreli. Takže tie prvotné záznamy a výstrižky z novínto všetko zostalo tam. Pokiaľ sa týka tej hviezdy, možno to vyplývaloz toho, že v 49tom roku boli v Prahe Švédi na pretekoch, kde somštartoval aj ja a skončil som druhý hneď za Fredrikssonom. A on vtedypovedal, dajte mu švédsky tréning a bude lepší ako sme my. Možno z tohoto vyplývalo, keďže to napísali noviny, tak sa to dostalo aj do verejnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začínali ste počasdruhej svetovej vojny, ako sa vtedy dalo jazdiť ?

Chodil som v tej dobe do priemyslovky na Vajanskéhonábreží a býval som na Legionárskej ulici. Vyučovanie sme mali od 8-12a od 13-17hod. Medzi tým obedným časom som sa musel dostať odtiaľ domova späť. Peniaze na dopravné prostriedky neboli a navyše boli ajpomalé, tak som to bral behom domov, najedol som sa a behom späť do školy.O piatej hodine som skončil školu a rovno som išiel na vodu. Odjazdilsom si svoje a až potom som išiel domov.

Jazdil ste počasvojnovej éry za ČSR a ČSSR, dajú sa vôbec porovnať vtedajšie podmienky nakanoistiku v porovnaní s dneškom ? Ale nemyslím tým podmienky lenmateriálne, napr. aký to bol populárny šport ?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pokiaľ zoberieme kanoistiku celkovo, tak prakticky sazmenila iba na tých špičkách. Dnes už sú tí špičkoví športovci platenía robia len kanoistiku. Samozrejme je ich malé množstvo, to sú lenreprezentanti, ktorí to robia profesionálne. Ale to gro ľudí–pretekárov to robírovnako na amatérskej úrovni ako to bolo predtým. Možno dostávajú sem tamzaplatené stravu a ubytovanie. Tréneri sú takí istí amatéri ako bývalipredtým. Je samozrejme pár špičkových platených trénerov, ale tí robia viacmenej aj administratívnu prácu ...skôr takých manažérov. Oni sami priamonetrénujú, čiže väčšina práce zostáva na trénerov v oddieloch. Profesionálov,na ktorých je možné sa spoliehať, tých je málo.

Mohli by smechronologicky prejsť celú vašu kariéru. Aký bol váš prvý pretek ?

Prvý významný pretek.... Bolo to na 10km na Malom Dunaji, kde som sa riadne uviedol. Organizoval tomaďarský klub Vasas. Vtedy boli najlepší pretekári na Slovensku dve vedúceosobnosti Mikšík a Németh. Prihlásil som sa a skončil tretí. Okremspomínaných dvoch som porazil celú plejádu pretekárov. Tam si ma všimoltajomník Tatranu, pán Urlíček a prišiel za mnou s ponukou: „Človeče,ty bys mohl jezdit za nás“, on bol Čech. Slovo dalo slovo a dostal som sado Tatranu. Čiže to bol úvodný pretek, na ktorom som jazdil na mojej vlastnejlodi, ktorú som si vyrobil. Ale potom taký úplne vážny pretek, boli majstrovstvárepubliky v Prahe. Bolo to na Vránskej priehrade a tam sa išlo najednu obrátku. Bol to pre mňa šok tento pretek, lebo stále som mal pred seboupretekára z Plzne Fialu. Ohromná atletická postava, široké ramená, úzkeboky a toho človeka nech som robil čo som robil, nemohol som predbehnúť. Skončil som na piatommieste, ale rok na to som túto desiatku s prehľadom vyhral.

Čím to bolo, že vyste sa dokázal takto presadiť prakticky ako amatér a ešte aj navlastnoručne vyrobenej lodi?

Aj keď sa to dnes nezdá, ja som bol tiež atletická postava,vybehaný....Od malička som robil lyže, mal som aj všelijaké tituly ako bežec,aj som zjazdoval. Vtedy sa robilo všetko dohromady. Bol som vždycky športovozaložený človek, robil som všetko, čo sa dalo. Ale najviac mi priľnulik srdci tie lyže a kanoistika, snáď možno aj preto, že prvé lyže somsi vyrobil sám a prvú loď, na ktorej som jazdil, som si vyrobil takistosám. Môj otec bol veľmi dobrý stolársky majster v Národnom divadle. Prvéotáčavé javisko je prakticky jeho dielom. Ja som popri ňom fušoval, on zvykolhovoriť, že mu tupím nástroje. Naučil som sa robiť aj lode, aj lyže aj všetkomožné.

Ktorý váš úspech sinajviac ceníte vy osobne ?

(po chvíľke zamyslenia)......spokojný nie som prakticky sožiadnym. Ja hovorím, že keby som mal trošku odborné vedenie, lebo som bolčistým amatérom, tak som mohol dosiahnuť viacej. Aj na tých lyžiach, lebo ajtie som robil celkom vážne, aj na tej vode. Napríklad na vode, ja keď som sadostal k slušnej lodi, už som bol prakticky bokom. Začínal som neskoro,nezačínal som ani medzi žiakmi, ani juniormi, ja som začínal rovno medziprofesionálmi, keď som mal 18 rokov. Keby sa to možno vyvíjalo trošku ináč,keby som aj ja mal nejakého trénera, boli by tie úspechy prenikavejšie. Jahovorím, že tie úspechy boli dobré amatérske.

Máte zafixovaný ajnejaký konkrétny neúspech, ktorý by vás trápil dodnes ?

Ťažko povedať...(chvíľka zamyslenia)....No trápi ma to, žesme sa nedostali na OH 1956 do Melbourne, kde sme mali štartovať na K2s Ondrejom Marekom. On bol mladý človek, bol odo mňa o hodne mladší.Ondrej bol tá pracovná sila a ja som bol ten rozum. Mohli sme čosidosiahnuť, to ma trápi.

Vráťme sa ešte späť,čo sa týka ďalších pretekov, bol ste napríklad účastník OH v Londýne1948....

Žiaľ najlepšiu formu som mal až po OH. Kvalifikácia bolav roku 1948 v Prahe. Išla sa tam desiatka(10km) a 1km, K1a K2, vtedy sa jazdili tieto trate a ešte K4 na 1km. Rok predtým bolmajster republiky na 10km Vambera , dal mi to asi pol minúty. Ale na jar 1948som mu dokázal ujsť skoro 4 minúty, čo je takmer 1km na 10km. Mal som nárastformy, veľa som najazdil. Pre mňa nebol vtedy problém zísť dole do Hrušovaa späť, čo je 30 dole a 30 km späť. Robil som to začiatkom jari na„skladačke“, čo bola pomalšia loď. So mnou jazdili chlapci na kajakoch, čo bolirýchle lode a vzájomne sme sa držali spolu. Niekedy bol problémv tom, aby vydržali oni tempo so mnou. Bol som vydretý a teda som sajasne nominoval na OH na 10km. Vambera vyhral 1km a sily boli tedarozložené.

A ako to bolos tou vašou loďou, na nej ste jazdil aj túto kvalifikáciu ?

V tej dobe u nás neexistovali žiadne dánske lode.Čiže v tom roku 48 som bol na Zbraslavi ako vojak v ATK, neskoršiaDukla. Vtedy tam bol aj Emil Zátopek na vojne. A v Podolí bol výrobcalodí Tureček, on bol najlepší z tých troch našich domácich výrobcovkajakov. Z pretekov ma poznal a slovo dalo slovo. Tak som sa hospýtal, či by mi nepožičal kopyto, na ktorom by som si postavil loď. Ons tým súhlasil, naopak bol nadšený. Len sa spýtal, či to dokážem, lebo tonie je jednoduchá vec. Ja mu vravím: „Môj otec bol veľmi dobrý stolárskymajster. Popri ňom som sa vyučil, mám aj priemyslovku , viem aj odželeza....“ Takže súhlasil, dal mikopyto a ja som každý deň z tej Zbraslavi po raňajkách sadol do lode,vyrazil k Turečkovi, tam som makal, na obed sadol späť do lode, išiel sanajesť, odpočinúť si a znovu späť dole k nemu na lodi a opäťmakať v dielni a podvečer späť do kasárni. Podolí Zbraslav je 12 km, čiže na jar, keď somsa venoval výrobe lodi, som urobil 48 km za deň. Musel som mať základ, aby somtoto celé vôbec vydržal.

Spomenul ste EmilaZátopka, slávneho olympijského víťaza, poznali ste ho ?

Boli sme spolu ako vojaci, ale nie spolu na vojne. On bolporučík s dohodou. My sme na tej Zbraslavi bývali v hoteli Ritz, tamboli kasárne, ale už ich rušili, lebo si to bral späť majiteľ. A náspresťahovali do Chuchle. Emil tam bol ako veliaci dôstojník, my sme tam boliako športovci a raz týždenne sme chodili do Kobylýs na strelnicu. Normálne sme cestovali električkou. Zátopeksi dal čiapku za výložky a v bagančách bežal vedľa električky. My sme mu dozástavky ušli, ale on nás cez zástavku dobehol. A zase my jeho a onnás. Tak to trvalo až na strelnicu, to bolo počítam takých 20km. A onvydržal celý čas s tou električkou....A jeho tréning vypadal dosť drsne. Onuž bol dobrý aj vtedy, hoci jeho vrchol prišiel na OH 52 v Helsinkách, keďvyhral 5 aj 10 kma maratón a ešte tam mal tých 5 km aj rozbehových, čiže na jednej olympiádeštyri preteky. V tej dobe, čo som ho ja zažil, jeho tréningový plánvypadal tak, že behal na štadióne okruhy na 10km. Pričom 400m okruhy vypadalinasledovne: prvých 100m čo to dalo, zvyšok voľne. Ďalších 10km išiel už 200m čoto dalo, 200m voľne. Posledných 10km išiel 300m čo to dalo a len 100mvoľne.

Spolu 30kmv úsekoch. To bol krutý tréning....

Nóó, on bol strašný dríč. Keď už o tom hovoríme, on bolde facto úplný antitalent. Ja som predtým nastupoval na vojenskú službu doTrenčína, do ašpirantskej školy. Mali sme tam 12ti pretekársku izbu, bol tam ajatlét Hlávka a ten zažil Zátopkove začiatky v Otrokoviciach. Hovoril, že bolposledný člen ich atletickej skupiny. Absolútne štýlovo nebehal, postavu nemal,nič nemal, „iba“ jeho vôľa bola taká úžasná, že to by človek neveril.A kto ho poznal a videl bežať, tak videl, že jeho štýl bolnesymetrický. Urobil 4-5 krokov normálne, potom tam bol „klopýtavý“ kroka ani ruky nepracovali normálne.(sčasti sa dá vidieť ten štýl aj na fotografii na http://zivotopisyonline.cz/emil-zatopek.php,kde nájdete aj podrobnejšie informácie o živote tejto legendy).Proste človek, ktorý by sa na neho pozrel, povie, z toho nič nemôže byť.Morálne vôľové vlastnosti a jeho húževnatosť boli také, že sa stal štvornásobnýolympijský víťaz.

Aj vy ste bol tvrdýna seba v tréningu, vaše ranné tréningové podmienky boli ovplyvnenévojnou. Dokonca ste spomínal, že ste jazdil na vode aj počas bombardovania....

To bolo ešte v Bratislave, v roku 1945, keďkončila vojna. Vtedy som chodil do priemyslovky a keď hlásili: Fidélem,fidélem.....lietadlá sú v Šopróni a Gyori, tak sme vedeli, že sa ide vonzo školy. Vtedy bol rozkopaný pod hradom tunel pre električky, ktorý slúžil akoúkryt. Zo začiatku som chodil s ostatnými, ale potom ma napadlo: čo jablbnem, veď ja môžem ísť na tréning. Prvá vec čo bola, keď sa ozvalo fidélem, už aj som trádoval do lodenice,kajak na vodu a jazdil som. No a teraz tie zväzy lietadiel, to boloriadny hukot, všetko sa triaslo. Proste naháňalo to strach. Pokiaľ išiel celýzväz spolu, tak sa nič nedialo. Ale keď za tým zväzom išli lietadlá, čonestíhali ísť spolu s konvojom, tak na ne si Nemci s delami trúflia strieľali. Občas bolo vidieť padáky s pilotmi. A ako som jajazdil na vode, tak som zrazu počul, čľup, čľup, čľup, do vody padaličrepiny.....Ale vtedy bol človek hlúpy, nepripúšťal som si, že by ma mohlitrafiť. A toto sa opakovalo takmer každý deň. Takže to bola fantastickáromantika, ale dosť drahá, mohla veľmi špatne dopadnúť.

Vráťme sak vašej kariére, dostali sme sa k okamihu, keď ste vyhralkvalifikáciu na OH 1948 do Londýna. Vy v tom čase, ste bol vysloveneamatér. Ako sám ste povedal, keby ste mal odbornejšie vedenie, tie úspechymohli byť aj prenikavejšie....môžeme sa k tomu vrátiť ?

To bolo po OH 1948, Švédi chodili k nám do Prahya Poděbrad v rokoch 1949, 50 aj 51 na preteky. Prvé závody boliv Prahe, to bolo na 10km. Štartoval tam Švéd Fredriksson, to bolkanoistický kráľ v tej dobe. (bližšie informácie o šesťnásobnom olympijskom víťazovi nájdetena www.olympic.org) A tuším ešte Johannson. Išlo sa na Vltave horek železničnému mostu a obrátka bola okolo jeho piliera. Hneď poštarte som sa dostal Fredrikssonovi na vlnu a z druhej strany bol tendruhý Švéd. Stále sme išli spolu až k obrátke. Tam som to „zblbnul“, už som simyslel, že som lepší ako oni. Vtedy nebolo povedané ako dnes, na ktorú stranusa musíte točiť. Špekuloval som v duchu, že tesne pred pilierom odbočím nadruhú stranu ako oni a „predjedem“ ich. Ale oni boli skúsení pretekáritiež, takže kým som sa dostal na druhú stranu, už boli 50m predo mnou. TohoJohannsona som stačil poraziť, ale Gert Fredriksson mi dal 19 sekúnd.A v tom čase sa vo farebnom športovom časopise Ruch práve on nechalpočuť, že dajte Matochovi odborný švédsky tréning a bude lepší ako my.Škoda, mal som aj ten výtlačok odložený, ale niekomu som ho požičal a užsa mi nevrátil. V tej dobe som mal formu ako remeň, vyhral somv republike všetky preteky, ktoré som išiel. Bolo ich asi 29a medzinárodne som tiež veľmi dobre jazdil.

Priamo olympiádav Londýne vám nevyšla alebo ako to dopadlo ?

Nedá sa povedať, že mi nevyšla. Išiel som tak, na čo som boltrénovaný a na čo som mal podmienky. V tej dobe to bolo po vojne,strava bola slabá, všetko bolo na lístky. Nás bolo osem detí, otec pracoval sáma matka sa o nás starala, keď nás bolo toľko. My sme neboli bohatárodina, od samého začiatku som sa musel starať sám o seba, aby som nejakúkorunku získal. Robil som modely lietadiel, rysoval som spolužiakom...Situáciabola taká, že u nás bola bieda. V tom čase Švédi boli najlepší.A vôbec celá Škandinávia, pretože oni tam de facto nepocítili vojnu.Konkrétne Švédi boli profesionálni hasiči, celý rok tam nehorelo, takže onicelý rok trénovali. Dalo by sa povedať, že oni boli „profíci“. Inak ten Gertmal postavu, radosť sa na neho pozrieť. Každý jeden sval mal vyrysovaný, hocisme tiež neboli žiadne „titerky“, kam sme sa hrabali na neho...taký to bolchlap. Veď aj vyhral štyri olympiády za sebou. A čo sa týka mojej formy,kanoistické preteky na 10 kmsa išli s obrátkou okolo stromu a práve po tú obrátku som sa ako takdržal, ale potom mi došli sily a skončil som deviaty. Štartovalo nás 21,čiže dá sa povedať, že v prvej polovici. Vzhľadom na tie podmienky som bolspokojný. My sme mali pred OH jedno týždenné sústredenie v Poděbradocha tam bol miestny pekár, Sloboda sa volal. A bol to fanda dokanoistiky a každý deň ráno nám nosil každému tri voňavé rožky priamoz pekárne, to bola ohromná pochúťka. Čiže ozaj to bolo všetko čistoamatérske. Až potom neskôr začali rôzne ďalšie sústredenia.

Vy ste pokračovalpomerne dlho v kariére pretekárskej, ale zároveň ste bol aj trénerom.

Trénerskú prácu som vykonával od samého začiatku. Boli časy,kedy som trénoval prakticky celú Bratislavu. V zimných mesiacoch dokoncaaj veslárov. Od samého začiatku som bol pretekár, ale robil som aj tréneraa v Tatrane aj hospodára. Povedali mi máš k dispozícii 5000korún, keď kúpiš pádla, budú pádla, keď pôjdeš na závody, budú závody, to bolovšetko. Pádla som spravil ja sám pre celý „mančaft“, dokonca aj tri kánojky sompostavil, ktoré dodnes jazdia a to je už 35 rokov....

Vy sám ste na tejvašej ako dlho jazdil ?

Ja na tej mojej som dlho nejazdil, pretože prišli na jarv roku 1950 dve dánske lode, originál z Dánska. Také, na akých samalo jazdiť. Na základe dosiahnutých výsledkov bola jedna pridelená mnea druhá spomínanému Vamberovi na krátke trate. Ja som skôr inklinovalk tým dlhým tratiam, nakoľko som mal vždy veľa najazdené. Postupom časusom sa preorientoval a mi bolo jedno, či idem 500m, 1000m, 10km, 50km alebo dokonca200km Budějovice-Praha. Tento závod som vyhral a pritom som sa ešte ajvykúpal. V prvej etape som mal náskok asi 3 minúty a naposlednej priepusti v cieli prvejetapy v Červenej som sa vykúpal. Kým som ja došiel do cieľa, tak som stratilďalších 5 minút. Takže na druhý deň začalo peklo. Najlepší bol vtedy Gricz Brna, ktorý mal vyrobenú domácu loď. Ja som mal Klepra, to bola rakúskaloď, vtedy najlepšia na naše pomery. Takže ja som ho začal naháňať a dokonca druhej etapy som ho „dojel“. Pamätám sa ako dnes, sedel pod mostom, maltam surové vajcia, možno zo desať a pil ich. Prišiel za mnoua hovoril: “Počúvaj ty máš kleprovku, ja mám loď vyrobenú v Brnea mám sľúbené, že keď tento závod vyhrám, tak ju dostanem. Dohodnime sa!“A to bol vtedy majetok, to ozaj boli veľké peniaze. Ja som ho zhaltoval,či sa zbláznil......Samozrejme, že som ho nepočúvol, ten pretek som vyhrala postavil som tam traťový rekord 13 hodín. Ten rekord už nebol prekonaný,lebo tam postavili priehradu. Už sa to nedalo prekonať, ani keď sa jazdilorýchlejšími loďami. Zostal som rekordérom na večné časy. (Smiech)

Spomínal ste trať500m, kedy sa objavila prvý krát na pretekoch táto vzdialenosť?

Objavila sa fakticky ihneď po OH v Londýne. Eštev Helsinkách 1952 sa išlo 1 a 10km, ale už predtým na majstrovstváchsveta v roku 1950 sa išlo aj 500m. Tam som sa práve kvalifikoval na týchto500m. Prebojoval som sa až do finále cez rozjazdy a medzijazdy. Na„pětistovku“ som skončil siedmy, ja špecialista na dlhé trate. Išiel som tamvtedy aj 10km a v K4 sme skončili na 4.mieste. Ešte čo sa týka tých 500m,v tom roku 1949 som vyhral na majstrovstvách republiky všetko, čo sa dalo,K1, K2 aj K4. Dá sa povedať, že to bol môj najväčší úspech.

Existuje niekdeprehľad týchto vašich umiestnení ?

Mojich nie, kdeže. Tie neboli také významné. V dnešnejdobe, keby sa niekto len zúčastnil finále na MS, tak to je úspech. V tomčase sa hodnotili len medaily, prvé tri miesta.

Jazdil ste stále zaTatran....

Tam som jazdil dlho a až neskôr, keď vznikla Slávia UKBratislava, kde šéfoval Čepčiansky, som prešiel tam a pôsobil som aj akotréner.

Zúčastnil ste sa ajOH v roku 1952 v Helsinkách ?

Áno, tam som sa zúčastnil. Nominovali sme sa aj s OtomKroutilom na K2 10km. K2 na 1km išla posádka - pražáci Klabouch, Dvořák. Oni sivyjazdili 1km a my trať na 10km. Večer pred pretekmi bolo losovaniea po ňom zistili, že na 1km nie je možné sa pohnúť z rozjazdy domedzijazdy. K.O. systém bez opráv. A dodnes neviem na čí popud, alevedenie prišlo za nami a oznámili nám, že my pôjdeme ten 1km, kde neboližiadne šance a oni dvaja na 10km, lebo že sú lepší. Nás obetovali, sícesme sa ešte pohli ďalej do medzijázd, ale potom už ani o krok. Oni tiežneskončili nejako slávne.

Sme v roku 1952,na vašich druhých OH. Ale medzitým bývali aj MS, ako sa vám tam darilo, získalste medailu?

Nie. MS boli v roku 1950 a potom v roku 1954.Ale umiestniť sa na MS bolo ťažšie ako na OH, lebo bolo pravidlo, že na MSmohli ísť za každý štát dve lode. Prebojovať sa do finále na MS bolo oveľaťažšie ako na OH.

A môžete námpopísať veľmi smutnú spomienku na OH 1956 v Melbourne ?

To je ozaj veľmi smutná spomienka. Ako som už hovoril,kvalifikovali sme sa s Ondrom Marekom na 10km K2. Lode sa odosielalimesiac predtým, nominoval sa tam na singli aj Čepčiansky, my ako debl. Mali smevyfasované „mundúry“, mesiac dopredu nám robili všelijaké očkovania, lebo tobol iný kontinent. Deň alebo dva dni pred odletom som dostal telegram, že tamnejdeme, lebo ten a ten atlét zabehol skvelý čas a bolo nutné honominovať na OH. A tým pádom my ako posádka K2 sme zostali doma. Všetkobolo pripravené. To bol veľmi smutný koniec kariéry. Ja som stále pokračovaljazdiť, ale už som viac trénoval druhých, až si ma vybrali ako štátneho trénerašpeciálne na OH v Ríme 1960. Ja som tam mal na triku všetko a stal sanám taký malér. Naše družstvo tam išlo štafetu. Boli tam dvaja borci Čepčiansky,Špaček a tretieho si nepamätám. Ale ako štvrtý člen štafety moholštartovať buď Pavelec z Nymburka alebo pretekár s prezývkou Piskloun,nemôžem si spomenúť na meno. Musel som vybrať jedného z nich, vybral somPavelca, ktorý predtým vyhral tri krát preteky na 500m medzi nimi. Boloz toho haló, že som nevybral Pražáka. Ale čo sa nám stalo? Keď sme išli túštafetu, tak práve Pavelec sa na poslednom úseku cvakol. Teda sa vykúpal. Boltam rozhodca Maďar, ktorý vedel slovensky a sme sa ho pýtali, či stačí s loďoudoplávať alebo musí prísť na lodi. Nie, stačí s loďou doplávať. Pavelecdoplával s loďou do cieľa a to nám stačilo, aby sme sa mohlikvalifikovať ďalej. Ale tí, čo sa nedostali ďalej, podali protest a keď saim vyhovel, tak sa dostali ďalej miesto nás. Povedalo sa, že musí „dojeď“ docieľa v lodi a nie s loďou. A to bolo zlééé. Tie reči potoma písačky okolo toho. A potom mi to zrátali..... Jáj a tenPiskloun sa volal Holý.

A čo sa týkaštafety, to bola štafeta na 4x500m ?

Áno, dvaja išli tam, dvaja dole. Proste, keď špičkou preťalpomyselnú čiaru, tak mohol vyštartovať ďalší. Keď sa ulial, tak dostávaltrestné sekundy.

Aj keď ste boltréner, mal ste svoje civilné zamestnanie projektanta. Dá sa povedať, že aj keďste celý čas zostal trénerom, nikdy to nebola vaša platená profesia ?

Presne tak, ja som nikdy nebol ako platený tréner a vždy sommal svoje zamestnanie. A ako „závodník“ tak isto. Ja som trénoval apretekal popri normálnom zamestnaní. Je fakt ten, že potom neskôr, keď som užtrénoval, tak som už nejaké tie koruny dostával. Ale stále som zostal amatér.

Kanoistika to jestále o vzťahu človeka a vody, resp. ľudí medzi sebou na brehu. Alev princípe na tej vode je to stále o tom, že človek sám sedív lodi, má pádlo a musí sa sám presadiť. Môžete práve s odstupomtých 65 rokov zhodnotiť vývoj kanoistiky?

Dá sa povedať, že sú tu amatéri a profesionáli. Amatérito musia robiť popri škole alebo zamestnaní, profesionáli na to majú čas celýdeň. Teda môžu si rozložiť tréning na viac etáp a môžu sa tomušpeciálnejšie venovať. Ja... čo by som ako zmenil, keby som...fakt je ten, žepredtým sa robili väčšie objemy. Skorej sa prichádzalo k výsledkomv tých objemoch, dnes by sa dalo povedať, že to je taký špeciálnejšítréning, tvrdší a už nie je celkom rozhodujúci ten pôvodný objem.

Napriek svojmu veku steneprestal jazdiť prakticky dodnes s výnimkou nejakých zdravotnýchkomplikácií. A vlastne sa pripravujete jazdiť opäť....

Dva roky som nebol na vode, ale chystám sa opäť. Prečo bysom nešiel? „Z jara“ sa chystám zas. Samozrejme nie pretekať. Len tak preradosť u nás v Karlovke. Prvý raz pôjdem ale doobeda, keď tam niktonie je. (Smiech) To je pre istotu.Ale ináč môžem povedať toto. Zistil som, že človek niektoré veci, na ktoré sizvykne a vytvorí si pohybové návyky, tak tie sa nestrácajú ani podesiatich alebo dvadsiatich rokoch. Nedávno som bol na korčuliach. Podvadsiatich rokoch boli síce prvé kroky neisté, ale behom pol hodiny sa všetkytie finty, čo som kedysi vedel, vrátili. A rovnako je to aj na vode.

Za rozhovor ďakuje a veľa zdravia a síl praje IvanSýkora (ivan@kanoe.sk)

Ivan Sýkora

Ivan Sýkora

Bloger 
  • Počet článkov:  144
  •  | 
  • Páči sa:  0x

mierne unavený, ale vcelku optimistický päťdesiatnik (už?!), ktorý má rád prírodu, šport, čokoládu-najnovšie aj power kávu, modrú farbu a číslo 4 a riadi sa životným krédom "Rozhodujúci je človek". A ktorý si kladie otázku ži-jem(e) zdravo? Zoznam autorových rubrík:  ži-jeme zdravoBerkat - pomocfotoreportážcesty/necestyvýplody strapatej hlavyo behu a inom športovaníPozorovania a minipríbehyrozhovorystarinky

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu