Skôr ho prihnal hlad. Totiž krík je obsypanýoranžovými bobuľami. Z detstva v meste vo mne zostalo zakódované, že všetkyneznáme bobule sú jedovaté, ale realita bude asi iná. Určite. Veľký čierny drozdmá iný názor. Klof a už jedna mizne v ňom. Ani okom nemrkola prehltol ju celú. Som prekvapený, že to dokázal, keďže bobule sú pomerneveľké. Ale prekvapenie rastie, keď zrazu klof a ďalšia mizne v ňom.Nadšený privolávam k oknu na pozorovanie dcéru, ktorá ma poučuje, že vtákymajú svalnatý žalúdok a ten im umožní spracovanie potravy bez žuvania.Toto vysvetlenie ma upokojuje, lebo medzitým tých klofov bolo viac a malsom obavu, aby nášmu drozdovi nebolo prípadne zle, keď ich do seba napratalminimálne šesť sedem, kým odletel. Zaujímavé, hovorím si, ako to v tejprírode chodí. A netreba sledovať ani parádne dokumenty v TV na AnimalPlanet a človek vidí niečo pekné hoc aj z obyčajného kuchynskéhookna. Pravda, pokiaľ nebýva v panelákovej džungli. A teší ma aj to,že dcéra má už viac vedomostí ako ja. Vidno, že majú dobrú pani učiteľkubiológie. O pár dní neskôr mi ešte väčšiu radosť spravil pohľad na holý krík takmer bez bobúľ. Len dúfam, že môj drozd to nezjedol sám. To by ho bruchobolelo isto.
Drozd,krík a ja
Rád sa pozerám z nášho kuchynského okna do záhrady. Aj toť nedávno, opriem sa o parapet okna, zozadu hreje teplo „rodinného krbu“ a ja kukám na jesennú záhradu, čo sa tam deje. Zdanlivo nič. Prázdne opadané stromy, porýľovaný kus zeme a studený vietor, ktorý sa hrá s pestrofarebnými listami popadanými na zemi a roznáša ich na správne adresy. Ale zrazu predsa len niečo mimoriadne. Na krík, čo rastie hneď pri dome, priletí čierny drozd. Je veľký asi tak ako bývajú drozdy. Tenký konárik, na ktorý pristál, sa hompáľa pod jeho váhou. Je celkom blízko, zo dva metre odo mňa. Je pekný čierny so žltým zobákom. Pozorujem, čo sa bude diať, prečo priletel. Možno tiež len sa tak pozrieť na mňa, čo robím ? Kto ho vie....