Tomáš Forró - na fronte sa nenormálne stáva bežnou rutinou

Autor: Ivan Sýkora | 11.3.2018 o 7:27 | Karma článku: 1,63 | Prečítané:  580x

Reportér Tomáš Forró sa teraz vrátil z východnej Ukrajiny a práve on bude naším prvým hosťom na festivale JEDEN SVET. Pred jeho začiatkom sme urobili s Tomášom rozhovor, z ktorého je zrejmé, že nás zajtra čaká zaujímavá diskusia.

Tomáš Forró je nezávislý reportér, ktorý píše aj pre slovenské médiá SME a Denník N a poľský denník Gazeta Wyborcza. Píše o ľuďoch, ktorých na svojich cestách stretáva a o ich príbehoch v kontexte väčších udalostí. A tak vznikli reportáže o punkáčoch v Mjanmarsku, o stretnutí s Karolom Mellom v Belize aj o bezpráví vo Venezuele. Vďaka investigatívnym postupom sa mu podarilo napísať oceňované texty, často z mimoriadne nebezpečných končín Strednej Ameriky alebo Južnej Ázie. Uplynulé roky opakovane cestuje na vojnou zmietanú Ukrajinu.

A práve k situácii u nášho východného suseda smerovali pred filmovým festivalom JEDEN SVET V PRIEVIDZI naše tri otázky.

Na festivale sa budeme rozprávať o vojne na Ukrajine resp. v jej východnej časti, kde sa stále bojuje a na ktorú podľa Tvojich slov „svet zabudol“. Čo spôsobilo, že zrazu táto téma zmizla z pozornosti svetových aj našich médií?

Jednak je to dané postupným chladnutím celého konfliktu – no fronte sa už nedejú žiadne väčšie ofenzívy, no napriek tomu na Donbase zomierajú každý deň ľudia, a to civili aj vojaci. Mediálna realita je v tomto smere nesmierne cynická a pokiaľ v danej téme či regióne neexistujú stále nové a nové podnety v podobe krvi a veľkých obetí, prestáva byť zaujímavé posielať tam štáby veľkých médií.

Ďalšia vec je, že vojna ako téma vyhorieva aj v samotnej Ukrajine a v proruskej časti. Vojnový zápal a emócie vystriedala každodennosť tohto regiónu – korupcia, chudoba, nezamestnanosť a absencia perspektív. Konflikt tu už ľudia prestávajú vnímať ako existenciálne ohrozenie, ako „my verzus oni“, stáva sa „stretom politických a ekonomických záujmov“, „je to všetko len jeden veľký biznis nad našimi hlavami“ a podobne. Tieto citáty pochádzajú priamo od mojich respondentov na oboch stranách frontu a ilustrujú postoj obyčajných ľudí voči vojne, ktorá trvá už štvrtý rok.

Ty si priniesol viacero reportáží z obidvoch strán vojnovej línie, môžeš stručne priblížiť taký „bežný deň na fronte“, hoci to samotné spojenie znie až absurdne.

V prvom rade, ako som už spomenul, momentálne platí prímerie a nedejú sa žiadne veľké bojové scenáre, nanajvýš lokálne prestrelky a šarvátky.

Na fronte som vždy pridelený nejakej jednotke, ktorá sa stará o moju bezpečnosť a u ktorej žijem. Majú takmer vždy improvizovanú základňu alebo tábor pár sto metrov alebo kilometrov od frontovej línie, a potom tzv. predné línie, ktoré sú už samotnou zónou bezprostredných bojov. Základňa môže byť obsadená evakuovaná dedina alebo rozpadajúca sa továreň, predné línie už vyzerajú ako klasické vojenské bunkre, zákopy alebo iné formy opevnenia.

Ľudia z predných línií prechádzajú po niekoľkých hodinách alebo dňoch na striedačku späť na základňu a striedajú ich noví.

Ja sa väčšinou voľne pohybujem na základni a na predné línie chodím len s nejakou bojovou jednotkou, ktorá tam ide plniť úlohy, a ktorej veliteľ bol dostatočne šialený na to, aby súhlasil s rizikom, že ma niekto zabije alebo zraní (bude to jeho zodpovednosť). Na predných líniách už samozrejme musím presne plniť ich príkazy (väčšinou aj chcem).

Takže väčšinou je to celé o dlhých hodinách čakania „kedy príde môj čas“, na základni plnej špiny, mrazivej zimy, často s problémami so zásobovaním jedlom a vodou. Hygienické podmienky tu väčšinou neexistujú žiadne, s pitnou vodou býva problém, v lete do toho prichádza hmyz a parazity. V lete či v zime, boríte sa po kolená v blate a cestou na latrínu rozmýšľate, či to vojak z vašej cimry myslel o ostreľovačoch vážne. Práve miesta ako toaleta či studňa, kde vykonávate fyziologické potreby a kde ste takmer bezbranní, sú obľúbeným miestom podkladania pechotných mín či postriežky snajperov, ktorí prechádzajú hlboko do tyla nepriateľa a snažia sa demoralizovať vojakov takýmito taktikami.

Celkovo, pobyt na fronte je neustály strach, adrenalín, stres, hlad, zima, špina a pocit neskutočnosti, uprostred depresívnej krajiny, v ktorej je deštrukcia normálnosťou a po niekoľkých dňoch mám problém si uvedomovať, že niektoré obrazy  sú  nesmierne „fotogenické“ a mal by som ich zachytiť či už na fotoaparát, alebo v textovej forme. Nenormálne sa stáva každodennou rutinou a vy ste tam jej súčasťou. Všetko ostatné je menej dôležité, tak isto ako možnosť smrti či zranenia.

Jedným z dôsledkov týchto bojov sú tisíce ľudí bez domova, z ktorých sa zrazu stali tzv. vnútorní vysídlenci vo svojej vlastnej krajine. Ty si napísal, že „beznádej obyvateľov na území nikoho má aj desivejšie podoby ako je mínometná paľba či stanné právo.“  Priblíž nám život normálnych civilistov, ktorí sa ocitli vo víre vojny a aká je ich perspektíva?

Popíšem vám „taký bežný deň v DNR, ako som ho zažil pred pár dňami, posledný piatok, a ako ho pravidelne zažívajú tisíce civilov na okupovaných územiach.

O 7:40 ráno som vyrazil z Donecka do susednej separatistickej republiky Luhansk, kde som mal celý deň pokračovať v rozhovoroch s civilmi. Približne o 10:30 ma na rutinnej kontrole na vojenskom cestnom stanovisku zadržala polovojenská jednotka Berkut, ktorá mi vykonala osobnú prehliadku, pri ktorej mi našla bojovú helmu a nepriestrelnú vestu.

To zvýšilo ich pozornosť, potom mi však nachádzali ďalšie veci ako lekárničku či kompas, ktoré boli pre nich natoľko podozrivé, že ma odovzdali polícii ako podozrivého.

A tak napriek tomu, že som novinár s oficiálnou akreditáciou, som namiesto svojej práce strávil celý deň vo väzení a na vypočúvaní, otvorili mi laptop, mobil a fotoaparát. Spolu so mnou bol zadržaný taxikár, ktorý o ničom ani len netušil. Napokon nás pustili a ospravedlnili sa za problémy. Toto je však na okupovaných územiach bežná praktika, bez ohľadu na to, či ste alebo nie ste novinár, bez ohľadu na vaše pohlavie či profesiu.

Život bežných ľudí je tam poznačený svojvôľou a brutálnym šikanovaním ozbrojencov na civilných cestách a deje sa to každý deň, bez ohľadu na to, či v zákopoch akurát platí prímerie.

Často počúvam príbehy o tom, ako sa matka niekoľkých detí či človek, ktorý živí rodinu, bez dôvodu dostali do problémov, aké som zažil ja, alebo strávili mnoho hodín čakania na „blokpostoch“. Je to tam také bežné, že pre miestnych je to neoddeliteľná súčasť ich života. A to spomínam len jedno z mnohých príkorí, akým tam čelia civili.

Ďakujeme za odpovede a tešíme sa na spoločnú diskusiu o situácii na jednom z boľavých miest nášho "jedného sveta". Tá sa uskutoční vo festivalový pondelok po filme Juraj Mravca Mir Vam. Tento ročník festivalu sa bude niesť v znamení hľadania dôvery, takže budeme rozoberať život, ale aj formu možnej pomoci ľuďom na východnej Ukrajine.

Podrobnú skvelú fotoreportáž z cesty po Ukrajine od Tomáša Forró nájdete tu

Kompletné zhrnutie programu festivalu nájdete na tomto blogu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Fico v dueli so Sulíkom: Váš konkurent nie je Smer

Sulík pripomínal Ficovi minulé výroky.


Už ste čítali?