Popri všetkých hrôzach, čo pekné ste zažili v uplynulých mesiacoch na Ukrajine?
A naopak, boli chvíle, keď ste sa báli, keď ste mali pocit, že ste sa ocitli za "tenkou červenou líniou"?
Asi najkrajšou vecou pre mňa bolo zistenie, že život si cestu nájde aj v náročných podmienkach. Ľudia musia žiť a deti sa hrať aj pri neustálej hrozbe ostreľovania mínometmi.
Miera rizika zodpovedala aktuálnemu stavu na Ukrajine. Počas Majdanu v Kyjeve bolo väčším rizikom hýbať sa večer po meste ako zostať medzi demonštrantmi, až do februárovej streľby... Na Kryme domoobrana a Ruskí kozáci zastrašovali zahraničných novinárov na každom kroku. Mal som šťastie a skamarátil som sa s miestnymi fotografmi, ktorí mi v týchto situáciách vždy ochotne pomáhali. Ale utiecť sme museli len z Októbrového regiónu, štvrti pri letisku v Donecku, keď začali ostreľovať letisko. Ďalšie dni sme sa ale opakovane do tejto oblasti vracali.
Prečo ste sa vlastne rozhodli ísť do takýchto vypätých situácii? Myslíte si, že vaše fotografie majú silu niečo zmeniť? A v tejto súvislosti, čo podľa vás môžu spraviť bežní ľudia, ktorým to, čo sa na Ukrajine deje, nie je ľahostajné?
Dôvod vyplýva z mojej profesie. Na Ukrajine sa diala história v reálnom čase pred mojimi očami. Myslím si, že je povinnosťou novinárov prinášať informácie priamo z miesta najväčšej humanitárnej krízy v našom priestore. Ukrajina je za našimi hranicami a my sa už viac nemôžeme tváriť, že sa nás to netýka.
Nemyslím si, že priamo moje alebo iné fotografie dokážu niečo zmeniť. Od vojny vo Vietname ubehlo veľa času... Ale môžeme a musíme upozorňovať na to, čo sa tam deje. Pripomínať, že nejde o štatistiku strát na oboch stranách, ale o ľudí. Ukazovať príbehy a nedovoliť ľudom a politikom zabudnúť.
Čo môžeme zmeniť my všetci je pomôcť cez rôzne humanitárne organizácie ako napríklad Človek v ohrození, ktoré priamo alebo cez spriatelené organizácie pomáhajú na mieste tým, čo si už nedokážu pomôcť sami.
Na záver sa asi nedá vyhnúť otázke o budúcnosti Ukrajiny. Aké riešenie súčasného konfliktu pokladáte za reálne?
Nie som politológ ani analytik. Verím v prímerie a dohodu. Musím tomu veriť, lebo nechcem ďalšie zničené osudy, rozdelené rodiny a dlhodobú humanitárnu krízu. Určite je pre mňa prijateľnejšia federalizácia Ukrajiny ako otvorená vojenská ofenzíva voči separatistom, ktorí majú pod kontrolou mestá, v ktorých žije množstvo pôvodného obyvateľstva.
